Prvé skúsenosti so seniorským hokejom získal Ivan Sýkora ako 15 – ročný. V mladom veku sa stal kapitánom Slovana Bratislava. Korčule na klinec zavesil kvôli zraneniam už vo veku 20 rokov. Rok po skončení hráčskej kariéry sa vydal na trénerskú dráhu. Ako tréner mal možnosť trénovať aj syna Jána, ktorý podľa neho patrí k ozdobám extraligy. V súčasnosti pracuje v Liptovskom Mikuláši na pozícii strojníka.
DETSTVO A HOKEJOVÉ ZAČIATKY
Detstvo mojej generácie bolo výnimočné nielen pomerom sociálnych istôt, ale aj priateľstvom a nekonečným časom stráveným v prírode, na ihriskách a u starých rodičov. Narodil som sa v Žiari nad Hronom a detstvo je spojené práve s ním. V Detve to boli úžasné časy priateľstiev, nielen v škole, ale aj po nej. Nebolo dňa, kedy sme neviedli zápasy v akomkoľvek športe, nehrali sa v rieke alebo neliezli po stromoch.
Korčule mi zohnal otec. Samozrejme sa vždy kupovali aj o 3 čísla väčšie kvôli tomu, aby sa do nich vošlo viac ponožiek. Zima vtedy a teraz sa totiž nedá porovnať. Hokejka bývala často zosroubovana, aby som nevynechal potočný zápas, ktorý bol na Detvianke. Na každých 50 metroch sa hral iný zápas s inými mužstvami. Tam vznikli prvé začiatky. Straší kamaráti nás často brali brázdiť ľad po zľadovatenej Slatine až do Pstruše. Boli to najlepšie korčuliarske začiatky, čo sa týka stability a techniky. Rovný ľad mi pripadal strašne ľahký. To kým som absolvoval, nohy v členkoch boli pevné…
Začiatok hokeja prišiel až na prelome 4/5 triedy. Pán Ján Golian (neskôr štátny tajomnik SR) ma doslova ukecal, aby som začal a prestúpil z 2 ZDŠ na 3 ZDŠ. na ktorej som sa dostal k trénerovi Jánovi Lalikovi, učiteľovi Jánovi Nosalovi a vedúcemu Jánovi Gáboríkovi, Boli asi tie najkrajšie začiatky. Keďže som prišiel pomerne neskoro, chlapci už boli o triedu na tom lepšie. Vlado Unterfranc asi o dve.
Začiatky pre mňa boli ťažké. Miestami som zaostával. Chcel som to nechať, ale vtedy kolektív, ktorý bol urobil svoje. Nebol deň, kedy som netrénoval navyše a kde sa dalo. Akákoľvek zamrznutá plocha. Zároveň som nevynechal ani jedno verejné korčuľovanie. Do dvoch sezón som bol o ten level na tom lepšie ja.
SENIORSKÝ DEBUT
Medzi seniorov ma zobral v 15 rokoch na zápas proti Olympijskému výberu Ruska tréner Miroslav Kimijan. Zápas skončil výsledkom 15:1. Na ten jeden gól som nahral obrancovi. Miroslav Kimijan sa potom neskôr stal aj mojim dorasteneckým trénerom, ktorý ma prvýkrát nominoval do výberu ČSSR a uspel som v ňom ako jeden z mála Slovákov. Tuším v 15 rokoch som odohral aj prvý televízny zápas, v ktorom sa mi podarilo dať 2 góly na Memoriály Ladislava Trojáka.
O PÔSOBENÍ V SLOVANE
Príchod do Slovana bol podmienený reprezentačným sústredením v Pŕíbrami, kde boli pozorovateľmi bývalí hokejisti a tréneri z celej ČSSR. Tam mi Vladimír Dzurila naznačil, že sa ešte stretneme. O pár mesiacov sa zjavil v Detve veľký Mercedes. Vystúpili z neho práve Vlado Dzurilla, Ivan Gašparovič a Ing .Kubík, ktorý sa podieľal na projektovaní zimného štadióna v Detve. Samozrejme som súhlasil. Detva v tom čase dostala výchovné 80 000 korún, čo si pamätám.
V klube ma prijali veľmi dobre. Zapadol som veľmi rýchlo. Cesta tam na škodovke bola neskutočne dlhá a plná rôznych myšlienok. Ako prví ma povzbudzovali otec a jeho švagor Milan Výboštek , ktorý má brával na priehradu Ružiná a od ktorého som dostal ďalšie korčule. No do Slovana mi už kúpili riadne. Prispel aj starý otec, keďže na tú dobu boli riadne drahé. Priviezli ich z Kanady.
Nosiť „C“ v Slovane bolo v tom čase niečo ako dosiahnuť Mount Everest. Bola to veľká pocta aj zodpovednosť. Samozrejme príkladný prístup k tréningom atď. A u trénera Dzurillu aj niečo čo sa neudeje len tak…
Dzurilla preferoval všetko, kde je srdce. Preto neprijal ponuku zo zámoria. On všetko bral srdcom. Ale hokej pod ním bol naozaj hrou, čo sa teraz povedať nedá. To isté platilo o Walterovi. Oni nepoznali pojem známosť. Máš výkon, bojuješ aj keď sa ti nedarí, tak budeš hrať. Platilo to aj naopak. S bývalým prezidentom Ivanom Gašparovičom a jeho synom som stále v kontakte.
V REPREZENTAČNOM DRESE
Spoluhráči boli hlavne z Čiech. Neskôr sa ujali takmer všetci Mená sú známe. Je ich veľa. Zo Slovákov to bol Vlado Buřil, Romam Weber, Ivan Matulík a Karol Ruszniak.
NAJVÄČŠIE KARIÉRNE ÚSPECHY A NAJPAMÄTNEJŠÍ ZÁPAS
Stal som sa majstrom SR a vicemajstrom ČSSR. Najradšej spomínam zápas proti Kanade, v ktorom som dvoma gólmi prispel k víťazstvu 5:3.
KONIEC HRÁČSKEJ KARIÉRY
Zranenie ma začalo prenasledovať dosť v krátkych intervaloch. Stálo ma veľmi veľa síl sa vrátiť. Prakticky som skončil, ale znovu zasiahol Ján Golian. Vrátil som sa, ale po zlomení pravej nohy, kde som ja vlastne fauloval a hráč spadol na mňa, ma od hokeja úplne odradilo.
TRÉNERSKÉ ZAČIATKY A PRIEBEH TRÉNINGOV
Začiatky trénovania boli asi rok po skončení aktívnej činnosti. Snažil som sa byť niečo medzi Walterom, Dzurilom, Kimijanom a Golianom. Nadhľad Lalika. Všetci boli niečim výnimoční. Tréningy som viedol hlavne na techniku a zábavu hráčov. Preferoval som prácu s pukom a hlavne kombináciu. Ale dovolil som vyskočiť aj sebeckým individualitám. No gro bola dobrá priateľská partia, kde sa na tréning a zápas musíš tešiť, aj keď sa vedelo, že každý bude náročný a to aj bol, Myslím, že to potvrdia viacerí… (smiech)
O TRÉNERSKOM DEBUTE A ZNÁMYCH ZVERENCOCH
Pri debute som nebol nervózny, ale za svojich chlapcov som sa vedel aj pobiť. A tiež som mal trochu v krvi. Ak nevyhrám zápas, tak aspoň sa nedám zbiť (smiech). Medzi najznámejších hráčov, ktorý som mal možnosť trénovať patria Marek Ďaloga, Braňo Kubka, Juro Valach, Peťo Hraško a môj syn Ján Sýkora.
ROZLÚČKA S TRÉNOVANÍM
To je veľmi ťažká otázka. Keď som skončil s trénovaním, bol som rád. Vplyvy, ktoré nás zasiahli asi všetkých (úplatky diktovanie rodičov,vedenia a neobjektivita) mi nedovoľovali sa tomu venovať, tak ako som bol vedený. Ja som bol tréner, ktorý dal príležitosť aj tomu najslabšiemu, keď som videl snahu a chuť. Takisto ako to kedysi dali moji tréneri mne.
O SYNOVI JÁNOVI
Ján bol už ako 3 – ročný na korčuliach. Bol šikovný v rukách, ale musel si to poctivo vydrieť. No na svojej postave nechcel pracovať, tak ako ja. Patrí k ozdobe extraligy, hoci zranenia ho prenasledujú podobne ako mňa. On to ešte nevzdal, hoci ja ako rodič by som si to prial.
ČASY MIMO HOKEJA
Pracujem v Liptovskom Mikuláši v zahraničnej firme ako strojár. Mám druhý domov v úžasnom prostredí, kde žijem s priateľkou Katkou a momentálne si prerábame dom. No hory a túry sú ďalším podobným koníčkom ako hokej. Tam je myseľ čistá a vracia sa do detských čias.
