Ján Tršo má futbal proste v krvi, hrával ho aj jeho otec. Nesmierne si cenní, že mu podarilo prebojovať sa do mládežníckych reprezentačných výberov ČSSR, na jednom z turnajov nastúpil aj proti Didierovi Deschampovi. Ako 19-ročný si v drese banskobystrickej Dukly zahral 1. československú ligu. Veľmi rád spomína na pôsobenie v Rimavskej Sobote, s ktorou sa radoval z dvoch postupov. Po konci hráčskej kariéry sa začal venovať trénerského remeslu. Naposledy trénoval seniorské mužstvo TJ Družstevník Látky, s ktorým dokráčal k vytúženému do VI. ligy.
PRVÝ KONTAKT S FUTBALOM
Futbalové začiatky sú späté s rodnou Hriňovou, pričom futbalu sa v minulosti venovali otec aj mladší brat Miroslav. Začal som s ním na dnešnú dobu pomerne neskoro konkrétne ako 11-ročný. Vďaka futbalu som precestoval veľa krajín v čase, keď cestovanie do zahraničia nebolo samozrejmosťou. Futbalu som obetoval všetok voľný čas. Keď moji rovesníci chodili do kina, na diskotéky a zábavy, tak ja som behal po okolitých horách s vtedy módnou olovenou vestou na chrbte.
V Hriňovej ma trénovali Moravčík s Babicom. V banskobystrickom doraste ma mali na starosti Lakota s Benedikom. Čo sa týka kategórie dospelých, tak som si prešiel rukami Dragúňa, Nagyho, Kisela st., Jarábka st. a Szikoru. Najradšej spomínam na Petra Benedika, ktorý nás ako dorastencov učil hrať futbal a až potom behať.
Z MLÁDEŽNÍCKEJ REPREZENTÁCIE DO 1. ČESKOSLOVENSKEJ LIGY
Za mládežnícke reprezentácie ČSSR som odohral 20 medzištátnych duelov. Išlo o kategóriu U15, U16 a U17. A práve pôsobenie v reprezentácii považujem ja osobne za najväčší úspech, ktorý som počas hráčskej kariéry dosiahol. Vďaka reprezentácii som si na medzinárodnom turnaji zahral proti francúzskej U16, ktorej kapitánom bol Didier Deschamps. Celý zápas nás tlačili, na konci sa nám ale podarilo skórovať a poslali sme ich domov. Nastúpil som aj proti Juhoslávii, za ktorú vtedy hrával Robert Prosinečki, A na nejakom dorasteneckom turnaji v Nemecku som bol vyhlásený najlepšieho hráča spoločne s Thorstenom Legatom, neskorším dlhoročným hráčom bundesligového Bochumu.
Prvý zápas v 1. československej lige som za Duklu Banská Bystrica odohral ako 19-ročný. V tom čase nebolo vôbec jednoduché dostať sa z dorastu hneď do áčka. Všetci hráči museli hrať doma v Československu. Snáď len Chovanca zo Sparty vtedy pustili hrať do Belgicka. Keby dnes všetci slovenskí hráči, ktorí hrajú v zahraničí museli hrať na Slovensku, ktovie v ktorej lige by skončili niektorí súčasní slovenskí prvoligisti. Keď okolo mňa behali vtedajší reprezentanti Weiss st., Skuhravý, Hašek, Bílek a ďalší, bol to úplne iný zážitok ako sa na nich pozerať v telke.
V SRDCI GEMERA
Počas vysokoškolských štúdií som hrával za FTC Fiľakovo a v prípravných dueloch proti Rimavskej Sobote som padol do oka vtedajšiemu trénerovi Šaňovi Nagyovi. Všetky derby zápasy medzi Rimavskou Sobotou, Lučencom a Fiľakovom boli vždy vypredané. Chodili na ne tisíce ľudí, v dnešnej dobe sa to už ťažko zopakuje.
Z pôsobenia v rimavskosobotskom drese mi v pamäti najviac utkveli oba postupy – z tretej ligy do druhej a ďalší rok z druhej do prvej. Na prvý prvoligový zápas s Dubnicou sme pricestovali zo sústredenia na Teplom Vrchu len hodinu pred zápasom . Štadión bol plný. Dal som vtedy prvý prvoligový gól Rimavskej Soboty, duel sme vyhrali 2:1. Pri výjazdoch som býval na izbe s nebohým Julkom Nôtom, ktorý tragicky zahynul. Na túto kapitolu hráčskej kariéry rád spomínam, každý zo spoluhráčov mi prirástol k srdcu.
POSLEDNÝ SÚŤAŽNÝ ZÁPAS
Keď som vo vyššom veku trénoval seniorov Haliče a zišlo sa mi na zápas málo hráčov, tak som musel nastúpiť aj ja. Fyzicky som sa potom dával dokopy niekoľko dní, nebolo to nič príjemné.
O PRÁCI MLÁDEŽNÍCKEHO TRÉNERA
Začal som učiť na základnej škole v Lučenci, kde sme mali futbalové triedy. Ako gestor týchto tried som musel získať trénerskú licenciu, vďaka čomu som sa dostal k trénovaniu ako takému. Dieťa musí futbal milovať a musí byť ochotné obetovať mu všetko. Mám na mysli reálny futbal, nie ten na playstation.
Už to, že treba deti k futbalu „prilákať“ znamená, že ho nevnímajú ako obľúbený šport a nebudú ochotné sa vzdať svojich radovánok. Je určite prínosné, keď je mládežnícky tréner zároveň pedagógom, pričom ak bude v trénovaní pokračovať tak sa z neho postupom času stane aj psychológ.
ANGAŽMÁN NA LÁTKACH
Keď som začal trénovať Látky, hneď mi bolo jasné, že títo hráči majú na vyššiu súťaž. Zostávala len taká „maličkosť“, postúpiť zo súťaže. Každé mužstvo hralo dvakrát do roka “zápas roka“ proti Látkam, ktoré chceli všetci poraziť. Napriek tomu sa to podarilo a ja som to bral ako môj splnený záväzok. Keď mám čas a chuť, tak sa idem na nich pozrieť. Zatiaľ si vedú skvele.
Na popradské finále Prezidentského pohára som sa prišiel pozrieť osobne. Tešil som sa spoločne s hráčmi a fanúšikmi. Nepoznal som síce kvalitu VI. ligy, ale tipoval som umiestnenie do 5.miesta v prípade, ak nedôjde k zmenám v hráčskom kádri. Látky sa však posilnili o 6-7 hráčov, a následný postup tak bol ďalšie príjemne prekvapenie.
SLOVO NA ZÁVER
Páči sa mi väčšia vyrovnanosť medzi mužstvami ako v minulosti. Pravidlo, pri ktorom postranný rozhodca pri ofsajde nechá akciu dokončiť a až potom ofsajd signalizuje, mohol vymyslieť len najväčší nepriateľ futbalu.
TITULNÁ FOTO: archív Jaroslav Šiška (Športová agentúra DUKLA s. r. o.)
