Peter Machunka obliekal dres ŠK Hrochoť dlhých sedem rokov. Do mužstva prestúpil z Trstenej vo februári 1999 a opustil ho začiatkom februára 2006. Za svoj príchod vďačí vtedajšiemu prezidentovi klubu Milanovi Dorotovičovi. Počas hráčskeho pôsobenia zažil nielen radostné, ale aj smutné chvíle. Na Hrochoti sa mu narodila dcéra z prvého manželstva, na ktorú je pyšný. Malebná dedinka mu učarovala a vždy sa do nej rád vracia.
PRÍCHOD DO ŠK HROCHOŤ
Bol som na vojne v Dukle Banská Bystrica, kam som v januári narukoval. Trénoval som s Richardom Zajacom a Norbertom Juračkom. Zhodou okolností toho času tam trénoval vtedajší prezident klubu Milan Dorotovič. Dali sme sa do reči a opýtal sa ma, či by som si nešiel do Hrochote chytať IV. ligu. Nakoniec ma prehovoril. Som toho názoru, že som sa rozhodol správne. Vôbec toho neľutujem.
Po príchode do klubu ma najviac prekvapilo prostredie a ľudia, ktorí si ma veľmi vážili. Upútala ma okolitá príroda a taktiež tamojší činovníci futbalového klubu. Na dedine to proste žilo futbalom. Miestne špeciality boli naozaj chutné. Okrem prírody ma samozrejme očarili aj krásne ženy. Stali sa mi však aj nemilé veci, v začiatkoch som si našiel párkrát vykradnuté auto. Keď som sa s pánom Janečkom previezol po obci, tak mi vrátili aj veci, ktoré v aute neboli. Odvtedy sa to už nezopakovalo.
PARTIA V KABÍNE
V šatni sa stretla naozaj úžasná partia, pričom o zábavu sa najviac starali Fujazda so Šupkom. Nielen po tréningu, ale aj počas neho panovala dobrá nálada. Oslava každého víťazstva bola neskutočná. Spočiatku to bolo pre mňa niečo iné, nakoľko som prišiel z Oravy do Banskej Bystrice. A nakoniec som presťahoval do Hrochote, kde prežil mnoho krásnych rokov.
Počas toho obdobia pôsobili v klube vždy veľmi kvalitní tréneri. Spomeniem už nebohého Štefana Zvala, Jozefa Gríga, Juraj Goliana, Patrika Palidera, Jána Škamlu, Jožka Michalíka… Za mojich čias tam najdlhšie pôsobil Juraj Golian, ktorého si dodnes strašne vážim. Najviac mi prirástol k srdcu dlhodobý tréner mládeže aj áčka Kvášňák, ktorý je podľa mňa ikonou hrochotského futbalu. Vždy, keď zavítam na Hrochoť, ako prvý mi podáva ruku. Klobúk dole pred ním.
Čo sa týka spoluhráčov, tak s každým som si dobre rozumel, Janko Dorotovič bol pre mňa ako druhý brat. S Jožkom Baitarom sa stretávam dodnes. Nesmiem opomenúť ani Šupu, Jožka Michalíka, Roba Slávu, Rada Dorotoviča, Dana Škamlu, Jana Seleckého…
DERBY ZÁPASY
Hrochoť hrala IV. ligu a v súťaži pôsobili mužstvá ako Zvolen, Rakytovce, Kremnička, Brusno a béčko Dukly Banská Bystrica, za ktoré hrali všetci naši kamaráti. S Robom Rákom som býval na izbe a nastupoval som proti nemu. Keď sme pred vlastnými priaznivcami zdolali Duklu na rozmočenom teréne, bolo to niečo neskutočné. Na domácom trávniku sme tiež porazili lídra z Rakytoviec, ktorý pricestoval aj s Máriom Auxtom. Na Hrochoti sa proste ťažko vyhrávalo.
MOMENTY HRÁĆSKEHO PÔSOBENIA
Keď sme prechádzali dedinou, bolo ťažké dôjsť domov, pretože to jednoducho žilo. Vtedy sa ani jeden zo spoluhráčov v šatni nezdvihol, že ide domov. Dnes je to bohužiaľ iné. Vtedajšia doba bola proste iná. Tie okamihy, ktoré som prežil na Dukle aj Hrochoti sú nezabudnuteľné. Boli však aj smutné chvíle. Pred zápasom v Dolnej Ždani mi boli doručené rozvodové papiere. Viete si predstaviť čo to s človekom urobí. Pán Zvalo mi povedal, aby som rodinné starosti hodil za hlavu a podal stopercentný výkon. Vtedy som si uvedomil, aká je pán Zvalo osobnosť a motivátor. V závere som chytil penaltu a vyhrali sme 0:1. Neubránil som sa ani slzám.
O HROCHOTSKÝCH FANÚŠIKOCH
Tamojších priaznivcov ste si museli získať. Bol som zvyknutý robiť rôzne finty, pričom niekoľko z nich mi aj vyšlo. Z tribúny som počúval sekni ho, sekni ho. Futbalom som sa bavil. Dodnes mám zimomriavky na tele. Neskutočne si vážim všetkých, ktorí počas môjho pôsobenia futbal na Hrochoti robili, hlavne Ivana Janečka a už nebohého Juraja Spišiaka.
Ivan Jančeko je podľa mňa osobnosťou hrochotského futbalu, klobúk dole pre ním. Sme veľmi dobrí priatelia. Nemôžem zabudnúť ani na nebohého bývalého starostu Dorotoviča. Touto cestou sa chcem Milanovi Dorotovičovi poďakovať, že som mohol byť súčasťou ŠK Hrochoť, Patrí mu veľká vďaka. Dodnes sa spolu stretávame a chodievame na dovolenky.
SLOVO NA ZÁVER
Na pôsobenie v Hrochoti nesmierne rád spomínam. Obec mi prirástla k srdcu, rád sa do nej vraciam. Keď ma pozvú na nejaký turnaj, tak s rodinou veľmi radi prídeme. Vždy sa naň tešíme. V mojich futbalových šľapajach sa rozhodol kráčať 7-ročmý syn. Prednedávnom sa mi narodila dcérka. Na Hrochoti sa mi narodila dcéra z prvého manželstva, na ktorú som pyšný. Prežila na Hrochoti šesť rokov a vždy ju rada navštívi. Záverom sa chcem poďakovať všetkým ľudom, s ktorými som prišiel do kontaktu počas hráčskeho pôsobenie na Hrochoti. Bolo mi cťou hájiť farby vášho klubu.
