Juraj Poliak trávil už do útleho detstva na ihrisku každú voľnú chvíľu. A hoci bol ešte malý, už vtedy bolo vidieť, že si s loptou vytvoril prirodzené puto. Jeho futbalová cesta začala v Ponikách, pokračovala úspešným pôsobením v banskobystrických žiakoch a vyvrcholila dlhoročnou oddanosťou klubu na Hrochoti, kde pôsobil v pozícii hráča aj trénera.
S FUTBALOM SPÄTÝ OD MALIČKA
Od malička som trávil čas na ihrisku Aj teraz ešte starší futbalisti spomínajú, že akonáhle sa koplo do lopty, už som tam bol. Začínal som medzi mladšími žiakmi v Ponikách a potom som prešiel na Hrochoť, kde ma trénoval Martin Sláva. Vybrali do žiakov v Banskej Bystrici, vtedy sa volali Partyzani Banská Bystrica. Prvý rok sme sa stali majstrami Slovenska, pričom v súboji o majstra ČSSR sme prehrali s Teplicami 4:1. O rok na to sme sa opäť stali majstrami Slovenska. V následnej bitke o majstra ČSSR sme zdolali Spartu Praha 2:1. Trénoval nás Peter Benedikt. Veľkú oporu som mal v otcovi.
Ani jeden deň si neviem predstaviť bez futbalu, buď si ho pozriem v telke alebo sa cez víkend vyberiem na nejaký zápas. Vďaka futbalu som spoznal veľa kamarátov. Naučil ma disciplíne a tomu, že sa nemám nikdy vzdávať a bojovať či už v živote alebo na trávniku. Kým rovesníci chodili na diskotéky, ja som išiel domov spať. Vôbec to neľutujem. Ligu som nehral. Počas kariéry som mal veľa ponúk z vyšších aj nižších súťaží. Rozhodol som sa však ostať na Hrochoti.
NA HROCHOTI VYRÁSTLO VEĽA VÝBORNÝCH FUTBALISTOV
Janko Mazúch hrával v Žiari nad Hronom a Juraj Mazúch vo Zvolene. Keď som bol mladý, sledoval som Jana Zátrocha (Kopčok) mal výbornú strelu nártom. Hrochoti sa podarilo postúpiť až do IV. ligy. Po návrate z vojenčiny, kde som hrával Rudú hvězdu Znojmo ma oslovili tréneri Ján Škamla, Ján Sláva a prezident klubu Ivan Janečko. Videl som, že majú dobrú víziu a som rád, že som sa nemýlil. Na Hrochoti som prežil veľa pekných rokov, kamarátstva ostali až doteraz.
Viacerí hráči sa vrátili domov z dorastu Banskej Bystrice. Išlo o Jána Slávu, Vlada a Jana Malovcov, Milana Považanca, môjho brata Rasťa. Ján Poničan sa vrátil z Detvy. Vytvorila sa partia okolo Jana Považanca, Dušana Mázúcha, Vlada Blašku, Juraja Goliana, Maroša Mazúcha (terajšieho starostu) Milana Dorotoviča a Stana Slávu. Urobila sa skvelá partia a pohybovali sme sa na popredných miestach v tabuľke. V jednom ročníku sme obsadili skvelé 3. miesto.
Všetko to boli výborní futbalisti, nikto sa nehral na majstra sveta. Samozrejmosťou bolo, že čo povedali starší hráči, to aj platilo. Celé mužstvo buď s manželkami alebo priateľkami chodilo spoločne na diskotéky, boli sme ako jedna rodina. Bolo cítiť, že všetci sme pôvodom Hrochoťania alebo zo susedných dedín. Stále sa stretávame, väčšinou na futbale na Hrochoti.
SÚPERI HROCHOTE NEMALI NA RUŽIACH USTLANÉ
Keďže sme hrali vysokú súťaž, ľudia chodili na futbal aj zo susedných obcí. Na domáci duel vtedy prišlo okolo 400 divákov. Derby zápasy so Selcami aj Sásovou boli vždy skvelé a mali vysokú úroveň. Súperi, ktorí na Hrochoť prišli to mali z futbalového a diváckeho hľadiska veľmi ťažké.
SKORÝ KONIEC HRÁČSKEJ KARIÉRY A PRECHOD K TRÉNERSKÉMU REMESLU
Kopačky na klinec som zavesil na klinec už vo veku 27 rokov, pretože som ma problémy s kolenami. Následne mi ponúknuté trénovať mládež na Hrochoti. Nakoľko som bol naučený tráviť každý deň na ihrisku, začala ma napĺňať aj práca trénera. Postupne začalo na žiacke tréningy prichádzať viac a viac chlapcov. Človek zistil, že má trénerstvo zmysel.
TRIUMF V III. LIGE STARŠÍCH ŽIAKOV
Mladší žiaci dokázali vo svojej nováčikovskej sezóne zvíťaziť v III. lige starších žiakov. Aj na žiacke zápasy chodilo pekné množstvo fanúšikov, pretože sme hrali atraktívny futbal. Venovali sme sa väčšinou práci s loptou. V príprave sa trénovalo štyrikrát do týždňa, počas súťaže trikrát. Veľa vecí mi utkvelo v pamäti z čias, keď ma viedol tréner Peter Benedik v Banskej Bystrici. Ten vedel spraviť tréning aj na malom priestore s loptou a človek mal toho dosť.
S loptou sa pracovalo veľmi intenzívne, mal som veľa individuálnych tréningov, kde som sa zameriaval na zápasové situácie a to čo hráč potrebuje vzhľadom na post, ktorý hrával. Spolu s Mirom Kŕčom sme strávili množstvo času na ihrisku a prejavilo sa to v súťaži, keď sme ako nováčik vyhrali III. ligu. Žiaľ nemohli sme postúpiť do II. ligy, pretože sme už nemali toľko chlapcov, aby sme mohli zložili dve mužstvá mladších a starších žiakov.
Mali sme šikovných chlapcov, či už Michala Mazúcha , Vlada Maľu, Roba Havrlu, Dušana Berkyho, Miša Poliaka, Maťa Krča a Jana Poničana. Situácia na dedinách sa však odvtedy veľmi zmenila. Keď vidím ten pohyb hráčov a koordináciu, je mi z toho smutno. Chlapci majú problém urobiť kotúľ. A čo počúvam na telesnej sa z triedy len traja vedia vyšplhať na tyči. My sme sa telesnej nevedeli dočkať. Dnes chodia deti s ospravedlnenkami, že nemôžu cvičiť. Kam sme sa to dostali…
O SYNOVI MICHALOVI
Michal začínal s futbalom na Hrochoti a taktiež sa dostal do Dukly Banská Bystrica. Odohral aj tri zápasy za slovenskú reprezentáciu do 17 rokov a potom vrátil na Hrochoť.
POHĽAD NA AKTUÁLNE DIANIE V HROCHOTSKOM FUTBALE
Žiaľ už nebolo dostatok hráčov, tak sme sa spojili s HAMSIK ACADEMY a boli jej béčkom. Teraz nastala situácia, že HAMSIK ACADEMY končí a na Hrochoti budeme nútený prihlásiť do sa najvyššej oblastnej súťaže. Hrochoť bola kedysi baštou futbalu. Je mi to strašne ľúto, že takto dopadlo a kleslo sa až na takúto úroveň. Asi všetci máme na súčasnom stave svoj podiel. Je tu možnosť opäť to naštartovať a uvidíme ako sa to vyvinie…
FANÚŠIK DETVIANSKYCH MEDVEĎOV
Momentálne som veľký fanúšik HK DOXXbet Detva, za ktorú hrá môj zaťko Tomáš Klíma. Teším sa na každý zápas a výbornú atmosféru, ktorú zažijem. Spoznal som viacerých ľudí, s ktorými si mám čo povedať. Vidím, že hokejové vedenie nastavilo správnu víziu. Chodieval som na hokej, aj keď Tomáš hrával za Košice či Prešov. Tam keď sa mužstvu nedarilo, ľudia pískali pokrikovali. V Detve sú ľudia za hokej vďační a povzbudzujú, aj keď sa nedarí. Klobúk dole pred nimi. Dočkal som sa aj toho, že Tomáš v minulej sezóne odohral pár zápasov za Banskú Bystricu, čo ma nesmierne potešilo.
FOTO: Juraj Poliak (archív)
