Jaroslav Papiernik sa narodil 14. februára 1952 v Hriňovej. Otec Štefan mu umrel, keď mal len 6 rokov. Pri návrate domov do Budimíra spadol nešťastne spadol pod kolesá úž pohýnajúceho sa vlaku. Detstvo mal preto ťažké. Maminka musela do práce, aby uživila rodinu a on sa staral nielen o malú sestru, ale aj domácnosť a hospodárstvo.
Cez prázdniny sa veľmi rád vracal do rodnej Hriňovej k starým rodičom z maminej strany. Očarilo ho tamojšia krásna príroda, no aj ľudia z dedinského prostredia. Ako špongia nasával do seba ich čistotu, úprimnosť a rýdzosť. Keď mu dal ktosi v Košiciach už ako mládencovi prezývku “Detvan”, ani slovíčkom neprotestoval. Bol hrdý na to, odkiaľ pochádzal.
OBJAVIL HO MICHAL NINITS
Po otcovi šikovnom učiteľovi matematiky zdedil nielen hlavu, ale aj veľkú zanietenosť pre robotu a vzťah k športu. Keďže ten v Budimíre, dedinke neďaleko Košíc, nielen učil, ale aj funkcionárčil na tamojšom štadióne, chcel mať z jediného syna futbalistu. Drobný Jaro v trenírkach až pod kolená ho istý čas aj hrával, no nezbláznil sa doň.
Čože je to za šport, keď za deväťdesiat minút neraz ani gól nedáme, frflal často, keď prišiel domov. Našťastie si ho kdesi všimol Michal Ninits, ktorý je dnes už žiaľ tiež po smrti. S mladými to tento hádzanársky tréner vedel ako málokto. Mal nos na talenty. Dokázal ich zavetriť aj na stovky kilometrov. Nie si síce už najmladší, no skúsiť to môžeme, povedal Jarovi a otvoril mu dvere do dorasteneckej šatne košických VSŽ.
HRÁČ SVETOVÉHO RANGU
„Keďže nebol talentom od boha, drel, drel a drel. Mal neskutočne silnú vôľu a bol až neuveriteľne pracovitý. Všetko robil naplno a vždy išiel na doraz. Hoci začínal na krídle, dokonca aj v reprezentácii, postupne sa vypracoval na jednu z najlepších spojok, aké kedy slovenská hádzaná mala. Takú krátku kľučku po ruke, akú mal on, neovládal nikto u nás ani pred ním, ani po ňom.“ (František Šulc, bývalý spoluhráč)
„Poznal som mnohých inteligentných chlapov, ktorí sa ale nikdy nestali veľkými hráčmi. Poznal som aj takých, ktorí – obrazne povedané – nevedeli do päť napočítať, no keď hrali, išiel človek na nich oči nechať. Jaro Papiernik bol jedným z mála tých, ktorým to myslelo aj na ihrisku, aj mimo neho. Tie Košice, ktoré sa stali – v rokoch 1978 a 1981 – dvakrát majstrami Československa, boli dobrým ligovým mužstvom s jedným nadpriemerným hráčom svetového formátu. Jaro bol za čias trénera Víchu, ktorý Slovákov veľmi v láske nemal, šesť rokov kapitánom reprezentácie. K tomu už niet viac čo dodať…“ (Vojtech Profant, bývalý spoluhráč a rodinný priateľ)
„Spomínam si na jeden z prvých zápasov, ktoré som odohral za mužov VSŽ. Získali sme loptu, nuž som upaľoval do protiútoku, keď mi Jaro hodil loptu ako psovi kamsi pod nohy. Akosi sa mi ju predsa len podarilo chytiť a strelil som gól. Ihneď pribehol ku mne, aby mi povedal – prepáč, mladý. Bol nielen výborným hráčom, ale aj človekom. Hoci spomedzi nás jasne vyčnieval, nikdy to nikomu nedal pocítiť.“ (Martin Lipták, bývalý spoluhráč)
KEĎ AJ VEĽKÍ CHLAPI PLAČÚ…
Bol fanatikom. Hádzaná bola pre neho všetkým. Manželka Mária, ktorá ešte pod dievčenským menom Nagyová hrávala basketbal za prvopligové košické VSS, mu azda aj tisíckrát – neraz zo žartu, no občas i vážne – pripomenula, že sa oženil s ňou a nie s hádzanou. Akoby hrach o stenu hádzala…
Keď už trénoval v Považskej Bystrici, chodievala za ním raz-dvakrát za mesiac na víkend. Zatiaľčo varila, zápalisto ju z pedantne pripravených papierov informoval o pláne prípravy mužstva, o hernom výkone jeho chlapcov v predchádzajúcom stretnutí, o taktickej príprave na ten budúci…
Žil niekde medzi realitou a ilúziou. Išiel za tým, čo si vysnil a mnohé dosiahol. No stálo ho to veľmi veľa síl. Bol uzatvorený do seba. Nedelil sa ani o robotu, ani o radosť, ani o starosť. Hoci sa tešil i smútil, emócie dal na sebe znať len zriedkakedy. Bol nešťastný, keď hráčom, ktorých on presvedčil, aby išli z Košíc do Sečoviec, kde vtedy trénoval a kde spolu napokon získali aj titul, musel vysvetľovať, prečo nedostávajú to, čo mali sľúbené.
Išiel sa pred manželkou od hanby prepadnúť, keď jej zo Zubří, kde trénoval po odchode zo Sečoviec, telefonicky oznamoval, že jej nemôže poslať peniaze, lebo nedostal výplatu. On urobil všetko, čo bolo v jeho silách a nedostal nič. Nechápal to a trpel.
„Spomínam si na vyhlásenie výsledkov ankety o najväčšie osobnosti slovenskej hádzanej v roku 2000. Teda za rok, v ktorom Jaro získal so Sečovcami, hoci tie hrali v najvyššej súťaži len druhú sezónu, majstrovský titul. Napriek tomu bol za trénera roka vyhlásený Štefan Katušák. Na bankete sa Jaro rozplakal ako malý chlapec. Chlácholil som ho, no zbytočne, neustále mi opakoval: ‘tvrdo sme robili, niečo sme dokázali a ja som nebol odmenený… Cítil to ako veľkú krivdu.” (Martin Lipták)
NAJŤAŽŠIA PREHRA
„Nemal rád prehry, no život nie je len o víťazstvách. Najťažšiu utrpel v čase, keď sa rozhodol odísť od hádzanej a nastúpil do Východoslovenských železiarní.“ (manželka Mária Papierniková)
Hoci fajčil a pivko-dve si dal aj ako hráč, tri dni pred zápasom už ani šluk a ani hlt. Pozdejšie, najmä v čase, keď sa stal manažérom košického hádzanárskeho klubu, začal piť viac a viac. Meno Papiernik otváralo v meste všetky dvere, nuž pribúdali kamaráti, známi i večerné posedenia.
Bol priateľský, spoločenský a hoci zábavu zväčša nerobil, žiadnu nepokazil. Čím viac bolo pohárikov, ktorým sa pozrel až na dno, tým väčšie mal problémy. Najmä doma, manželka mu dokonca pohrozila rozvodom. Požiadal preto známych, ktorých mal, aby mu vybavili nejaké miesto vo fabrike.
Lenže beda. Technický antitalent, ktorý mal problém vyťukať číslo na mobilnom telefóne, si našiel v kancelárii na svojom stole počítač, ktorý nedokázal ani zapnúť. Len zato, že sa voláš Papiernik, si dostal taký plat, aký tu ja mám po desiatich rokoch, nuž si pomôž sám, šplechol mu do očí jedovito kolega, ktorého požiadal o pomoc.
Chlap s detvianskou hrdosťou to nedokázal stráviť. Po niekoľkých mesiacoch dal výpoveď. Prvýkrát v živote sa vzdal bez toho, že by zabojoval. Poznačilo ho to. Prestal si veriť, istý čas nič nerobil a prišli ďalšie úlety.
REŠTART NA POVAŽÍ
Na jeho šťastie po čase pochopil, že bez hádzanej nemôže žiť. Trénoval Sečovce a po tom, čo s nimi získal titul, niekoľko mesiacov aj Zubří.
„Neviem presne, čo sa tam vtedy stalo. Z Jarovho rozprávania som vyrozumela iba toľko, že uprostred sezóny došlo k situácii, ktorú bolo možné riešiť len dvoma spôsobmi. Buď odíde on, alebo niektorí hráči. Zbalil sa a šiel. Zdôvodnil mi to tým, že predsa nemohol dopustiť, aby si zachránil pozíciu na úkor chlapcov, ktorí majú mladé rodiny a musia ich živiť. Och, ty moja Matka Tereza, a na teba kto berie ohľad?, len toľko som mu vtedy povedala.“ (Mária Papierniková)
No kufre nevybaľoval doma v Košiciach, ale v Považskej Bystrici, kde v tých dňoch taktiež menili trénera a novú šancu dali práve jemu.
„Bol spokojný ako už dlho nie. Každý ho rešpektoval, nikto sa mu neplietol do roboty, čo potreboval, to dostal. S takým prístupom sa ako tréner dovtedy nikde nestretol. Spomínam si, ako som za ním raz prišla. Vonku mrzlo až prašťalo a ani v tom jeho bytíku nebolo najteplejšie. Spýtala som sa ho, prečo nepožiada o ohrievač. Zbláznila si sa, odvetil, také skvelé podmienky mi tu utvorili a ja ich ešte budem zaťažovať takou hlúposťou, akou je ohrievač? Dáme si na seba na noc oteplovačky a vydržíme to, uzavrel túto debatu. Stačilo, aby som sa o tom na druhý deň na sekretariáte klubu len slovkom zmienila a ohrievač bol na izbe.“ (Mária Papierniková)
Nechal si nastúpiť mužstvom, aby hráčom povedal: „Počúvajte chlapci, v uplynulom ročníku ste síce skončili až piati a nepostúpili ste do play-off, no vy máte aj na to, aby ste boli majstrami. Len tomu musíte uveriť.“ Funkcionári ho nechali robiť svoju prácu a on mužstvo zakrátko naučil ako chutia víťazstvá. V závere sezóny 2000/2001 sa s ním prebojoval až do finále. Na opačne strane palubovky stáli Sečovce…
NA POKRAJI SÍL
Ťažká sezóna ho ešte viac vyčerpala. Keď bol vlani na Veľkú noc doma v Košiciach, nie a nie ho vytiahnuť vonku. Len mamu išiel poliať. Keď mu manželka ukázala novú vetrovku, ktorú mu kúpila, iba utrúsil, načo vraj míňa peniaze, veď on ju už beztak nevynosí… Večne bol zadumaný a už niekoľko mesiacov upadal do depresií. Len hádzaná ho dokázala z nich dostať. Keď vkročil do haly, opäť bol vo svojom živle. Prvé dva finálové zápasy
Považania doma vyhrali. Pevne veril, že sériu ukončia hneď tretím duelom, prvým v Sečovciach. Mužstvo som pripravil ako som najlepšie vedel, má na to, aby túto úlohu zvládlo, možno už zajtra budem doma, povedal manželke do telefónu. Nevyšlo to. Tretí duel prehrali hostia v stredu tesne o dva góly až po predĺžení, štvrtý o deň neskôr v riadnom hracom čase. Stav bol 2:2 na zápasy a oba tímy sa začali ihneď pripravovať na rozhodujúci nedeľný súboj.
„Bola som v Sečovciach a videla som na ňom, že je na konci so silami. Veľmi som ho prosila, aby išiel aspoň na deň so mnou domov. S mužstvom za ten čas beztak nič neurobíš a ty aspoň trochu pookreješ, prídeš na iné myšlienky, snažila som sa ho presvedčiť. Nechcel o tom ani počuť. Vraj či si myslím, že opustí chlapcov tri dni pred rozhodujúcim zápasom. To neprichádza do úvahy, dodal razantne. Vedela som, že neuspejem. Mal veľký pocit zodpovednosti a pod jej tlakom robil v živote aj chybné rozhodnutia.“ (Mária Papierniková)
Sadol do autobusu a pri vystupovaní z neho – to už bolo v piatok nadránom – sa s ostatnými lúčil s tým, že sa uvidia na večernom tréningu.
BEZRADNOSŤ NA RÁZCESTÍ
Na rozhodujúci finálový súboj žiaľ už neprišiel. „ Za tých štrnásť mesiacov, čo sme spolu robili, sa to stalo prvýkrát. Bolo mi to síce čudné, no myslel som si, že buď je unavený, alebo sa s niekým – keďže na druhý deň bolo Jaroslava – zasedel. A to aj napriek tomu, že som ho odvtedy, čo k nám prišiel, nevidel ani v povznesenej nálade, nieto opitého. Ak sme si po tréningu aj pivo dali, zostalo len pri jednom.“ (Jozef Kozák, jeho asistent v Považskej Bystrici)
S manželkou naposledy hovoril v piatok na poludnie. Odhováral ju, aby na rozhodujúci finálový zápas cestovala. Vysvetľoval jej, že bude preňho ťažký, že ho zaiste veľmi vyčerpá a naviac, čo ak to nevyjde a bude sklamaná? Napokon sa dohodli, že do Považskej Bystrice pricestuje, ale až v deň zápasu, teda v nedeľu.
“Večer mi prišlo na um, že by som si mala so sebou vziať aj nejaké spoločenské šaty. Veď nech sa to už skončí akokoľvek, nejaké spoločenské posedenie na záver sezóny určite bude. Obliekla som si čierny kostým a postavila sa pred zrkadlo. Nie, tento nie, pripadala som si akási pochmúrna. Akoby si mala ísť na pohreb a nie na slávnosť, povedal som si v duchu.“ (Mária Papierniková)
Približne v tom čase sa išiel Jozef Kozák pozrieť do ubytovne, v ktorej mal Jaro izbu. Hoci spod prahu videl, že dnu sa svieti, na klopanie nikto neotváral. Zrejme len niekam vybehol a zabudol zhasnúť, povedal si v duchu a odišiel. V sobotu ráno sa Jozef Kozák do ubytovne vrátil. Spod prahu stále unikalo svetlo, na klopanie opäť nikto neotváral. Vzal preto z vrátnice náhradné kľúče a odomkol dvere.
„To som už mal zlé tušenie, veľmi som sa bál, že sa mu niečo prihodilo. No žeby si siahol na život, to mi ani len na um neprišlo. Keď som ho videl visieť v sprchovacom kúte, podlomili sa mi nohy a ani som nevedel, ako som z izby vycúval…“ (Jozef Kozák) Pitva potvrdila, že v krvi nemal ani stopu po alkohole.
„Mal na sebe tričko a slípy, tak zvykol spávať. Zrejme vstal z postele a urobil to. Lekár mi povedal, že si ani nedokážem predstaviť, čo všetko sa s človekom v takej hlbokej depresii deje. Hovorili sme aj s patológom, ktorý ho pitval. Vraj také vystresované telo päťdesiatnika už dlho nevidel, akoby deň pred smrťou vyšiel po tridsiatich rokoch z bane. V jeho organizme nastal v tej osudnej chvíli až neskutočný skrat…“ (Mária Papierniková)
Zomrel tak, ako zväčša žil. Pre mnohých nepochopiteľne, tajomne, bez slova rozlúčky i listu s vysvetlením, sám medzi štyrmi stenami. Považania vyhrali piaty rozhodujúci finálový zápas nad Sečovcami 29:24 a získali svoj prvý majstrovský titul. O päť dní neskôr sa zúčastnili na pohrebe muža, ktorý ich naučil, ako chutia góly a víťazstvá. V rakve ležal v drese MŠK so zlatou medailou na hrudi. Do večnosti odchádzal s pokojom v duši. Dlhé mesiace tvrdo pracoval a bol za to odmenený.
PROFIL JAROSLAVA PAPIERNIKA
Narodený: 14. februára 1952 v Hriňovej
Zomrel: 26. apríla 2002 v Považskej Bystrici
Hráčska kariéra: VSŽ Košice (1971 – 1974), Dukla Praha (1974 – 1976), VSŽ Košice (1976 – 1986), SPVG Versmold (Nemecko, 1986/87), HSC Bad Neustadt (Nemecko, 1987 – 1989)
Reprezentácie ČSSR: 190 zápasov/508 gólov, účastník 0H 1976 v Montreale (6. miesto), MS 1978 v Dánsku (11. miesto) a MS 1982 v Nemecku (10.miesto)
Hráčske úspechy: s VSŽ Košice majster ČSSR (1978 a 1981), víťaz Čs. pohára (1980), víťaz ankety o najlepšieho hádzanára ČSSR (1982 a 1983), člen All Star tímu Slovenska 20. storočia, člen Klubu ligových kanonierov
Trénerská kariéra: VSŽ Košice (1990 – 1992), ŠKP Sečovce (1997 – 2000), HC Zubří (2000/01), MŠK Považská Bystrica (2001-2002)
Trénerské úspechy: 2. miesto s VSŽ Košice vo federálnej lige v ročníku 1990/91, majster Slovenska v roku 2000 s ŠKP Sečovce, majster Slovenska in memoriam v roku 2002 s MŠK Považská Bystrica, víťaz Slovenského pohára 2001 s MŠK Považská Bystrica
Uvedenie do siene slávy slovenskej hádzanej: rok 2014
ZDROJ: denník Šport. Článok by bez pomoci Zdena Simonidesa z denníka Šport, ktorý sa v rubrike “Smrť prišla skoro” venoval aj Jaroslavovi Papiernikovi nevznikol. Touto cestou by som sa mu chcel poďakovať, že mi článok poskytol na vlastné spracovanie a ja som tak mohol čitateľom priblíž životný príbeh hriňovského rodáka Jaroslava Papiernika.
FOTO: TASR, HK Košice
