Monika Chrtianska-Marcineková mala už od útleho detstva k volejbalu blízko. Jej otec Štefan Marcinek patri významné osobnosti detvianskeho volejbalu. Z trénerov zanechali najväčšiu stopu v jej hráčskej kariére Vladimír Tallo a Hilda Mazúrová. Najradšej spomína na ťažké zápasy proti klubu Rudá Hvězda Praha, ktorý bol najväčším rivalom Slávie UK Bratislava.
DETSTVO A VOLEJBALOVÉ ZAČIATKY
Vyrastala som na sídlisku. Počas detstva som bola neustále v pohybe. Doma som neobsedela a väčšinu času som trávila vonku s rovesníkmi. Čo sa týka volejbalových začiatkov, ocino hrával volejbal za Detvu. Chodila som s nim na zápasy a sústredenia. Neskôr sa stal z neho tréner, tak som trénovala s dorastencami. So žiačkami sme hrali krajskú súťaž.
Ocino nebol dôvod, prečo som sa rozhodla pre volejbal. On ma skôr podporoval v speve, ktorý bol môj veľký koníček. Spievala som v zbore. Zúčastnila som sa rôznych súťaží. Pokus dostať sa na konzervatórium v Žiline mi nevyšiel. Mojim druhým snom bolo dostať sa na športové gymnázium do Bratislavy, čo sa mi aj podarilo. Namiesto volejbalovej triedy som sa dostala do prírodovednej.
Už si nepamätám, kto ma odporučil na výber talentov do Slávie UK. Vybrali ma a hneď som absolvovala prípravu, ktorú mali dorastenky spoločnú so ženami (hviezdami). Motivácia a konkurencia bola obrovská. Na 3 ZŠ v Detve sme mali perfektnú telesnú výchovu. Aj vďaka nej som bola všestranne pripravená do Bratislavy. Rovno som išla na sústredenie Tatier, kde sme absolvovali kondičnú prípravu. Tréner sa ma pýtal, či sa niekedy potím. Potom si sám odpovedal “ok ty si z Detvy“.
PÔBENIE V SLÁVII UK BRATISLAVA
Začiatky v klube boli veľmi náročné. Trénovali sme dvakrát za deň. K tomu treba pripočítať turnaje, zápasy… Prvý tréning bol už o šiestej ráno, potom škola, poobede ďalší tréning, príprava do školy. A to som už ako 15-ročná bývala na vysokoškolskom internáte. Vtedy som si neuvedomovala, akým úspechom bolo dostať sa do Slávie.
Keďže som bola členkou vrcholového športu, mali sme o všetko postarané. Ubytovanie, strava a skvelé tréningové podmienky na FTVŠ. Spoznala som mnohých, neskôr aj významných športovcov. Z toho sa dostali medzi ženy len dve hráčky. Chcem len pripomenúť, že od mojich 16-tich rokov som bola už v juniorskej aj ženskej reprezentácii. Toto obdobie bolo pre mňa významné, nakoľko som spoznala môjho manžela, ktorý bol tiež profesionálnym športovcom (Červena hviezda Bratislava). Vo všetko ma podporoval.
Vtedy sme mali s dievčatami motiváciu dostať sa do reprezentácie a za hranice. Hovorím o socializme. Často sme sa zúčastňovali turnajov na “západe”. Raz sme sa po dvoch týždňoch vracali do Bratislavy a na hraniciach sme stretli hráčov Červenej hviezdy, ktoré smerovali na tri týždne do Belgicka. Takže sme si len zamávali. Boli časy, kedy sme sa aj mesiace nevideli. Veď profesionálni športovci sú večne na cestách.
S manželom sme v októbri 1986 mali svadbu, ten jeden voľný víkend sa nám podarilo nájsť. Sezóna 1988/1989 začala v Slávii rovnako ako tie predošlé. V decembri sme absolvovali veľmi náročné sústredenie. Prišlo mi podozrivé, že sa cítim tak dobre. A zrazu v januári 1989 prišiel prijemný šok. Zistila som, že som tehotná. Keďže som odohrala celu základnú časť súťaže, tak som aj ja dostala zlatú medailu.
V auguste sa mi v Detve narodil Štefan. V prvých mesiacoch mi veľmi pomohli rodičia. Manžel bol stále na cestách. Predtým ako sa syn narodil, bola dohoda, že bude sa volať Christian. Manžel bol na turnaji v Iráne, kde nemal k dispozícii žiadny mobil. Pri medzipristátí vo Frankfurte konečne zavolal a po týždni sa dozvedel, že má syna. Až neskôr sme si uvedomili, aký bol rok 1989 pre nás významný. Všetko sa otvorilo a nám sa naskytla vďaka manželovým úspechom možnosť ísť hrať za hranice a ešte si aj niečo privyrobiť.
KAPITOLA MENOM CITTA DI CASTELLO
Ako mladá rodinka sme prišli do klubu, ktorý hral A2, pričom hneď sa nám podarilo postúpiť do A1. Pre manžela to bol obrovský úspech. V Taliansku som prvý krát zažila ozajstných fanúšikov. Dve hodiny skákali, jasali a neustále nás povzbudzovali. Po zápase išli s nami na pizzu. Ja som sa starala o syna a o nadbytočných 25 kilogramov po pôrode, ktoré aj vďaka volejbalu rýchlo ubúdali. Síce to bola len nižšia súťaž , no emócie boli o to väčšie.
Chvíľu trvalo, kým sme si zvykli na taliansky spôsob života. Do obeda pizza (námestie, promenáda), na obed vždy chutný obed a následne siesta, v lete aj štvorhodinová. Citta di Castello historické bolo veľmi náboženské mesto, známe hríbmi tartuffo, pri hľadaní ktorých využívajú psov. V meste sa tiež narodila herečka Monica Bellucci.
Ďalší rok sme sa presťahovali do prímorského mesta Fano, kde som už trénovala s hráčkami A1. Dvaja profíci v rodine byť nemohli a babky boli ďaleko. V tom čase sme reprezentantky Talianska porážali, dnes je ich liga aj reprezentácia oveľa kvalitnejšia. Na tretí rok v Taliansku sa nedá zabudnúť.
Vrátili sme sa do Citta di Castello. Pokračovala som v hraní B2. Chodilo k nám veľa návštev, keďže hranice už boli otvorené . Otec zvládol cestu z Detvy až k nám (1000 km) na Škodovke. Tu ma napadli aj otcove hlášky ako prísneho trénera. “Keď nevládzeš, tak pridaj.” alebo “Keď už naozaj nemáš silu, tak máš vždy ešte 30-percentnú rezervu.”
VÝPOMOC SLÁVII UK
Aj keď som zo Slávie odišla, stále som bola s ňou v kontakte. V roku 1993 som dostala ponuku, aby som prišla pomôcť Slávii UK v play-off. Týždeň pred odchodom na Slovensko sme so synom zažili veľké zemetrasenie. Boli sme na ôsmom poschodí. Počuli sme veľký hukot, všetko začalo padať, dom našťastie nie, ale týždeň som nemohla spávať.
Titul so Sláviou sme síce nevyhrali, ale ten pocit byť opäť medzi mojimi hračkami a kamarátkami bol neopísateľný . Dlho som sa s nimi netešila. Viaceré odišli do reprezentácie a ja som pre zmenu strávila leto Detve. Dôvod prečo som s nimi nešla bol jasný, syn a moja rodina. Nechcela som ho nechať samého u starých rodičov. Vedela som, že s kariérou profi hračky sa musím rozlúčiť.
V KRAJINE GALSKÉHO KOHÚTA
Príchod do Francúzska nás trochu prekvapil. Byt bol trochu skromný, čo ale nevadilo. Hlavné bolo, že syn mal škôlku. Epinal síce hral len 2. ligu, ale hrali sme po celej krajine. Takže bola aj možnosť spoznať ľudí a Francúzsko. Keď žijete najskôr v Taliansku a potom vo Francúzsku, vidíte rozdiel v charakteroch. Búrliví Taliani a kľudní rozvážni Francúzi.
Syn chodil do škôlky cez cestu, vedľa obchodu s elektrospotrebičmi. Jednu noc sme sa prebudili na zvuk brzdiacej motorky, vzápätí bolo počuť rozbitie okien. Motorka okamžite zmizla. Ako v hororovom filme, spotrebiče začali vybuchovať. Manžel volal okamžite hasičov, ale my sme nevedeli pomôcť ľuďom, ktorí bývali nad obchodom. Našťastie prišlo behom pár minút veľa hasičských áut a ľudí zachránili. Bolo jasné výpalníctvo pred našimi očami.
V tých rokov boli Francúzi priekopníkmi na kruhové objazdy. Ku koncu sezóny sme sa s manželom dohodli, že už mame dosť kočovného života a je čas sa usadiť. Predstava bola jasná, kľudnejšie mesto. Vrátili sme sa do Detvy. Manžel bol hrajúcim trénerom. Pre mňa družstvo nebolo, tak som skúsila aerobik pod vedením exgymnastiek Krekáňových. A keď už mi volejbal naozaj chýbal, odskočila som si zahrať krajskú súťaž do Cinobane. V roku 1996 sa nám narodila dcéra Monika.
ZÁVEREČNÁ KAPITOLA HRÁČSKEJ KARIÉRY
V roku 1999 dostal manžel ako hráč ponuku, aby v tirolskom klube Innsbruck nahradil zraneného blokára. I keď úroveň volejbalu bola nižšia, prostredie kam sme prišli, bolo fascinujúce. Podobné ako Tatry, len viacnásobne väčšie. Ako športovci sme sa rýchlo prispôsobovali podmienkam, no s rečovou bariérou to bolo horšie. Ani ľudia k nám neboli zo začiatku takí otvorení ako Taliani. Preto keď som začala pôsobiť ako hračka a trénerka v 2. lige žien, hovorila som väčšinou taliansky. Hneď sme hrali o postup do prvej ligy, tá však bola zo strany manažéra klubu stopnutá, pretože muži boli prednejší.
Asi by som ju ani nestíhala. Priority boli jasné. Deti, škola a ich tréningy. Popri tom som stále trénovala dorastenky, čiže aj malú Moniku. Neskôr som štyri roky opäť pôsobila v 2. lige , ale už len ako trénerka. Na tieto roky spomínam veľmi rada. Dievčatá boli pre volejbal veľmi zanietené. Išlo o študentky a pracovníčky, ktoré ho hrali zadarmo. Aj keď niektorým chýbal talent, o to boli usilovnejšie. Raz mi prišla hračka do šatne a opýtala som sa jej, prečo sa je celá taká červená. Vraj jej na klinike menili krv, ale že ona sa má dobre a potrebuje trénovať príjem podania. Bola s nimi aj radosť pracovať. Proste ženy, neustále rozhovory. Každá chcela hrať, ale u mňa hrali len tie, ktoré vyhrávali !!!!!
Kde sú peniaze, sú aj dobre podmienky na trénovanie, možnosť kúpiť dobrých hráčov, zúčastňovať sa dobrých turnajov atď. V tomto mal manžel šťastie, že si dobre rozumel s manažérom klubu, bývalým hráčom rakúskej reprezentácie. Tento pár vedie klub HYPOTIROL VOLLEY už 23 rokov. Popri povinnostiach v klube som sa na Univerzite v Innsbrucku stala inštruktorkou volejbalu.
V NAJCENNEJŠOM DRESE
V reprezentácii som bola už od 16-tich rokov. Najskôr ako nahrávačka, neskôr ako blokárku. Vtedy to bola veľká česť hrať za národné družstvo. Rodina bola na mňa hrdá. Bohužiaľ som nemala žiadny voľný čas , niekedy sme aj mesiac strávili na sústredení v Nymburku. Taká bola aj príprava na Majstrovstvá sveta junioriek do 21 rokov. Bola som jedinou Slovenkou, ktorý sa dostala na šampionát.
Príchod do Bresci skromný. Vedeli sme , že naša skupina je ťažká (Japonky, Brazília..). Japonky po každom bode (hralo sa ešte na straty) lietali po ihrisku, no a pri Brazílčankach sme sa aj kryli. Po nich som zažila prvú dopingovú kontrolu. Bolo skvelé zažiť plné hľadiska a vynikajúci volejbal, organizácia. Skončili sme síce na 10. mieste, ale bolo to považované za úspech. Neskôr som bola nominovaná aj na Majstrovstvá Európy žien , bohužiaľ týždeň pred štartom som dostala silnú chrípku. Namiesto mňa cestovala druhá, môj smútok bol obrovský.
PRVÝ TRÉNERSKÝ ÚSPECH
Po úžasných ženách v Inzingu, som v klube HYPO trénovala štyri roky dorastencov. Mali úplne iný prístup k tréningovému procesu. Raz sa povie, spraví sa . Už žien jednoducho musíte prejsť diskusiou PREČO? Toto boli chlapci, ktorí to spolu ťahali od mladších žiakov a zakončili to krásnou striebornou medailou. Niektorí z nick pokračovali k môjmu manželovi do prvého mužstva.
O SLOVENSKOM VOLEJBALE
Priznám sa, že slovenské kluby tak nesledujem, mužstvá a ženské reprezentácie však áno. Viete si predstaviť, ako to vyzeralo u nás doma, keď sme sa stretli pri stole? Mala som problém si zapamätať moje zápasy, manželove (na každom jeho zápase robím e-scoring), synove a aj dcérine. Keď každý začal rozoberať svoje zápasy, výhry, prehry…. Poctivo sledujem dorastenky MVK Detva. Stojí za spomenutie, že na počesť môjho otca sa od roku 2010 na 2. ZŠ v Detve trikrát usporiadal turnaj v plážovom volejbale. Zúčastnili sa ho aj otcovi bývalí hráči. Vždy to bolo o stretnutí, zábave, hraní, a spomínaní.
O DEŤOCH MONIKE A ŠTEFANOVI
Deti sa jednoducho viezli popri nás . Nikdy sme ich do ničoho nenútili, jedine keď si pohoršili v škole. Aj to sme však dokázali pochopiť, nakoľko obidvaja chodili na športové gymnázium. Mali dobré podmienky už aj na dvojfázový tréning denne . Vždy boli samostatní a vedeli čo chcú. Najradšej zo všetkého na svete sa tešia, keď počas voľna môžu prísť na Slovensko. Každý sa sám rozhodol, v ktorej reprezentácii chce hrať.
Tak otec podporoval všetkom podporoval mňa, to isté robím aj ja. S manželom podporujeme vo Veľkom Krtíši projekt zameraný na rozvoj mladých talentov. Nielen šport, ale aj kultúra. Máme veľa talentov, ktorí si z viacerých dôvodov nemôžu dovoliť rozvíjať svoj talent. Pri trénovaní a výchove mládeže ma najviac hnevalo, keď si rodič za celú sezónu nenašiel čas, aby prišiel prísť podporiť dieťa. Je to smutné. Keď mala babka oslavu narodenín, zakázali mu prísť na finálový zápas, na ktorý sa tešil cely rok. Rôzni ľudia, rôzne priority!!!!
SLOVO NA ZÁVER
V Detve som vyrástla. Jej, rodine a priateľom ďakujem za to, že ma podporovali a verili mi, že to ďaleko v športe dotiahnem ďaleko. Detva je moja srdcovka.
