Všetci si letné olympijské hry v Berlíne 1936 pamätajú vďaka fenomenálnemu Jessemu Owensovi, ktorý vybojoval štyri zlaté medaily (beh na 100 metrov, beh na 200 metrov, skok do diaľky, štafeta 4×100 metrov). Podujatia, ktoré malo byť oslavou árijskej rasy sa zúčastnil aj rodák z Očovej, oštepár Pavol Maľa.
Tento jeden z deviatich potomkov očovského roľníka privoňal k atletike na zvolenskom gymnáziu. Odtiaľ išiel po maturite študovať právo do Bratislavy, kde sa zamiloval do oštepu aj napriek nízkej postave a faktu, že ako člen VŠ Bratislava mohol spočiatku trénovať len s bambusovým náčiním s odlomeným koncom. V roku 1931 bol už najlepší oštepár narodený na Slovensku (54,06 metrov, lepší výkon mal len v Komárne slúžiaci český vojak Jan Beneš 56,09), o rok mu namerali 56,48 metrov a po doliečení zraneného oštepárskeho lakťa zažil životný rok 1933.
V májom dueli Právnici vs. Medici hodil 58,76 metrov, na okrskovom šampionáte ČSAAÚ ako prvý Slovák za 60 metrov (61,45 metrov) a v júnovom stretnutí Rakúsko – Československo vyhral výkonom 63,09 metrov, čím prekonal 7 – ročný československý rekord Čecha Václava Chmelíka. To však ešte nebolo všetko. V júli v Pardubiciach získal výkonom 61,27 metrov prvý z troch československých titulov. V septembrovom súboji s Maďarskom hodil 61,25 metrov a na Svetových študentských hrách v Turíne obsadil 6 miesto s hodom dlhým 60,32 metrov.
„Tajomstvom úspechu bola zimná príprava v prírode s dôrazom na lyžovanie,“ tvrdil atletický nestor Rudolf Holzer, ktorý ho označoval prívlastkami „írečitý, územčistý, búrlivý a večne – aj sám so sebou – nespokojný, nadmieru vytrvalý a húževnatý, akými už Detvanci v zásade vždy sú“. Československá asociácia pôvodne nominovala Maľu na historicky prvé Majstrovstvá Európy v Turíne 1934, ale uprednostnil dokončenie vysokej školy.
Štartoval až na Letných olympijských hrách v Berlíne 1934, no na vlastné náklady a bez prípravy z dôvodu, že v rokoch 1935 – 1937 ho povolali na vojenskú službu. Do finále sa mu však kvalifikovať nepodarilo Šesťdesiatku neskôr prehadzoval aj ako tridsiatnik a posledný slovenský titul s poradovým číslom 9 v roku 1950 získal krátko pred štyridsiatkou. Slovenskou jednotkou bol s dvoma výnimkami dve desaťročia.
Koncom tridsiatich rokov už pôsobil ako tréner. V rokoch 1940 – 1944 bol predsedom oddielu VŠB. V civile pracoval na pozícii referenta riaditeľa pôsť, neskôr štátnych lesov, ministerstva, resp. povereníctva vnútra. Z kádrových dôvodov bol však začiatkom päťdesiatych rokov poslaný do výroby, kde sa stal z neho robotník pozemných stavieb československých závodov vo Zvolene.
Neskôr vykonával pozíciu plánovača lokomotívneho depa v Trenčianskej Teplej. Cez pozíciu úradníka sa v trenčianskom národnom podniku Odeva vrátil v šesťdesiatych rokov k vyštudovanému postu právnika. Zo sveta odišiel krátko po šesťdesiatke, krátko zabudnutý…
ZDROJ: Marián Šimo
FOTO: https://www.topky.sk
