Prinášame vám rozhovor s hráčom FK Zvolenská Slatina, Michalom Mlynárom.
Od koľkých rokov sa venujete futbalu ? Kto vás k nemu priviedol ?
K futbalu ma priviedol otec. Doteraz si pamätám, že som sa najprv bál, lebo ostatní spoluhráči boli odo mňa starší a vyšší, avšak najprv ma prehovoril, aby som sa išiel len pozrieť na prípravný zápas. Keď sme tam prišli, tak vytiahol z tašky kopačky a všetci ma prehovorili, aby som si ich obul a išiel hrať. Dopadlo to dobre a začal som hrávať za Slatinských žiakov.
Ktorý futbalista je pre vás vzorom a prečo ?
Góly zvyknem občas oslavovať ako Cristiano Ronaldo, to ale vzniklo dávnejšie ako satira na jednom prípravnom zápase a keďže to spoluhráčov bavilo robil som to aj naďalej a nejak mi to ostalo. Mojim vzorom bol však v detstve tzv. kráľ severu – Angličan Alan Shearer. Starší spoluhráči mi potom aj dali prezývku “Šírer” a tiež mám pocit, že som sa počas môjho futbalového pôsobenia herným štýlom podobal skôr na neho ako na CR7.
Pri tejto otázke mi nedá nespomenúť aj Slatinskú legendu a miláčika divákov Janka Brodianskeho, ktorý okrem toho, že bol (a stále je) vynikajúci hráč, vedel mňa a spoluhráčov vždy na ihrisku podporiť a bojovnosťou išiel príkladom nám všetkým. Najviac si však cením, že som bol dlhodobo v jednom mužstve spolu s Martinom Slovákom, ktorý je paradoxne brankár. Svojim prístupom a výkonmi podľa môjho názoru ukazoval (a stále ukazuje) ako vyzerá futbalista ktorý hrá o dve tri úrovne vyššie. Navyše ho asi málokto videl hrať v útoku – tam dával góly jeden za druhým.
Venujete sa popri futbalu aj iným športom ?
Popri mojej práci je momentálne dosť zložité nájsť si vôbec čas na futbal, keďže nepracujem v našom kraji a občas chodím aj na služobky (keď nie je zrovna pandémia), ale keď sa dá tak idem do fitnesscentra alebo sa rád tiež vydám na turistku s kamarátmi do hôr.
Máte na konte nejaké individuálne alebo kolektívne úspechy ?
Z kolektívnych spomeniem postup do piatej ligy pred viac ako 10 rokmi. Bola to veľmi pekná sezóna a navyše nás vtedy trénoval môj otec, ktorému sa podarilo vytvoriť dobrú atmosféru a nastaviť správny herný štýl, s ktorým sme potom slávili úspech. Z osobných spomeniem turnaj v Lučenci o tzv. Borhyho pohár, kde som účinkoval ako 15- ročný ešte ako hráč zvolenskej Lokomotívy. Na turnaji boli účastníkmi aj chlapci z výberu stredoslovenského kraja a to aj z prvej ligy a mužstiev ako Ružomberok a Dukla BB.
Ja som tam však dostal ocenenie za najlepšieho hráča a organizátori mi potom hovorili, že v minulosti toto ocenenie dostal na tom istom turnaji aj Szilárd Németh. Ten to však dotiahol vo futbale ďalej ako ja – čo už. Najkrajšie ocenenie som však dostal od spoluhráčov zo Slatiny na 30-ku, keď – nafarbili zlatou farbou loptu a kopačku a obidve mi po úspešnej sezóne darovali.
Na akej pozícii hrávate ? Viete v prípade potreby alternovať aj na iných postoch ?
Už niekoľko rokov hrávam v útoku, keďže tam mi to ide asi najlepšie. Najviac “doma” sa však cítim na pravej strane zálohy, kde by som rád ešte pred zavesením kopačiek na klinec odohral pár zápasov. Je to však zložité keďže tréner mi hovorí, že mladí sú vraj viac behaví, tak neviem či ma tam niekedy pustí (smiech).
Ktorý zápas vašej kariéry vám najviac utkvel v pamäti ? Na ktorý gól najradšej spomínate ?
Na špeciálny zápas si nespomeniem, avšak vždy keď sa nám podarilo vyhrať a navyše som dokázal prispieť či už gólom alebo asistenciou, som mal po zápase dobrý pocit. Najradšej spomínam na gól na ktorý mi prihral Mirko Ľupták, doslova “načechral” asi 30 – metrový pas a mne sa podarilo asi aj so šťastím loptu prudko trafiť z hranice 16 – ky volejom ešte predtým ako padla na zem – lopta obletela brankára a padla do siete. Hneď som to išiel osláviť s otcom, ktorý stál za bránkou. Publikum dalo “standing ovation” a gól sa neskôr ukázal ako víťazný. Pri téme gólov musím poďakovať hlavne môjmu dvornému asistentovi, ktorý mi nahral na väčšinu gólov, Jakubovi Leovi Maliníkovi.
Priblížili by ste nám vašej začiatky vo Zvolenskej Slatine ?
Nuž boli zaujímavé. Za Slatinu sme hrali v podstate tá istá partia, ktorá hrávala futbal takpovediac na ulici. Pamätám si ako nás nechceli pustiť kopať si na hlavné ihrisko, aby sme ho neničili. Dokonca tam niekedy žiaci nemohli ani trénovať. Dnes už u nás našťastie toto neplatí. Tiež boli veľmi vtipné cesty na zápas v dodávke – niekedy aj 12 ľudí sa tlačilo v tmavom nákladnom priestore, ešteže nás nik nechytil.
Zápasy proti ktorému mužstvu resp. mužstvám sú vo Zvolenskej Slatine považované za derby ?
To je jednoduché – Očová a Vígľaš/Pstruša. V týchto zápasoch je naozaj cítiť, že ide o derby a to nielen na ihrisku ale niekedy aj na tribúne. Človek hrá v podstate proti svojim kamarátom a občas v zápale boja urobí alebo povie niečo čo ho potom mrzí. Osobne som veľmi rád, že som mohol byť súčasťou mnohých takýchto zápasov. Dokonca sa mi občas podarilo tieto derby aj rozhodnúť. Pekné na tom však je že žiadne z mužstiev v týchto zápasoch nejak extra nedominuje. Raz vyhrá jeden, potom zase druhý. Potvrdzuje to fakt, že derby nemá víťaza.
