V čase, keď Róbert Nosáľ začínal s futbalom, mali starších žiakov iba Látky. Raz išiel so spolužiakmi na tréning, pričom tréningy vtedy bývali na Detvianskej Hute. „Prvý zápas som odohral proti Zvolenskej Slatine, ale veľmi si naň nepamätám. Mojím vzorom bol Carles Puyol. Futbal ma dosť toho naučil, hlavne zodpovednosti. V detstve som ho brával dosť vážne. Musel som vždy všetko absolvovať a nesmel som chýbať na žiadnom zápase ani tréningu. Dnes to beriem už iba ako hobby – stretnúť sa s priateľmi, zahrať si futbal a potom spolu posedieť.“
32-ročného futbalistu podporovala v kariére celá rodina, ale prežívala to najmä jeho mamina. „Keď si tak pamätám, nikdy nechýbali ani na jednom zápase, ešte keď som hrával na Látkach alebo Detvianskej Hute. Vlastne, mamina to prežíva dodnes. Vždy, keď sa jej dá, chodí podporiť najmladšieho brata. Je to naša najväčšia fanynka.“
Prvým trénerom rodáka z Detvianskej Huty bol František Novodomec, ktorý mu odovzdal cenné skúsenosti a veľa spoločne dosiahli aj v doraste. „Keď som išiel skúsiť vyššiu súťaž do Hriňovej, dal mi veľa Ján Košút (Koňo). Pri mužoch mi najviac dalo, keď som prišiel do Ladomerskej Viesky. Stanislav Šimko bol jeden veľmi dobrý a skúsený nielen tréner, ale aj hráč. Po futbalovej stránke mi každý jeden tréner niečo dal a každý ma niečo iné naučil. U každého boli tie tréningy niečím iné. Fanúšikovia pre mňa znamenajú veľa. Bez nich by sa futbal nezaobišiel. Najlepší fanúšikovia určite boli vždy na Detvianskej Hute a na Látkach. Vždy dokázali podporiť, aj keď sa prehrávalo a vždy chodievali s nami.“
Prvý kontakt so žiarskym oblastným futbalom bol pre Nosáľa zvláštny, pretože nikoho poriadne nepoznal a nevedel, čo ho čaká. „Veľmi milo ma to prekvapilo. Bola to presne taká istá úroveň ako vo zvolenskom okrese. Najradšej spomínam na super partiu v Prestavlkoch a super trénera Dušana Karáska a na postup, ale určite je viac takých tímov, kde bolo super, ale toto je taká naj spomienka.“
Úroveň regiónu je dobrá, ale nie je už taká ako kedysi, keď mužstvá boli vyrovnané. „Teraz je pár tímov, ktoré sú top a bijú sa o postup. Potom je ten zvyšok, ktorý je rád, že sa zíde, zahrá si futbal a ide domov. Zmenilo sa to hlavne v tom, že hráči v dnešnej dobe skončia v doraste a myslia si, že sú neviem akí hráči a poriadne nemajú klub. Keď ho oslovia, prvá otázka je, koľko mi dáš eur. To je pre mňa také blbé. V mojej ére sme boli šťastní, keď nás zobrali na večeru a dostali sme kopačky od klubu. To bolo najviac, čo mohlo byť.“
„Detvianska Huta pre mňa veľa znamená. Mám tam veľa kamarátov, rodinu a hlavne som tam vyrastal. Bol som veľmi rád, keď som sa dopočul, že znovu založili futbalový tím. Bola by škoda, keby sa tam nehral futbal. Klub je výnimočný tým, že každý, kto môže, pomôže, aby mohol fungovať,“ týmito slovami uzavrel rozhovor Róbert Nosáľ.
FOTO: Róbert Nosáľ (archív)
