V Žiari nad Hronom si mal odchovanec banskobystrického hokeja možnosť zahrať s dvomi majstrami sveta, Jozefom Stümpelom a Marekom Uramom. Momentálne oblieka hokejový obranca dres detvianskych medveďov.
„K hokeju som sa dostal asi ako 5 – ročný, keď ma otec zobral na môj prvý tréning ako predškoláka. K hokeju ma priviedli obaja rodičia. Prvé korčule som dostal od ocina, za čo mu veľmi pekne ďakujem. V tej dobe bolo hokejové vybavenie strašne drahé. Dokonca si pamätám ako som v desiatich rokov dostal prvú fúkanú hokejku. To bolo radosti. Čiže cesta k prvému hokejovému vybaveniu nebola ľahká, “ takto spomína na hokejové začiatky rodák z Banskej Bystrice.
Patrik momentálne nemá žiadny športový vzor, ale v mladosti to bol Yevgeni Malkin. Vo voľnom čase sa venuje hokejbalu a sem – tam si s chalanmi zahrá nesúťažne v hale florbal. NHL sleduje strašne málo. Jedine čo strašne rád pozerá sú videá ako McDavid zase v noci vystrájal a robil si na ľade, čo sám chcel.
27 – ročný hokejový obranca nám nezabudol priblížiť ani svoju hokejbalovú kariéru. „Hokejbalovú kariéru mám veľmi pestrú. Od 13 rokov som ho hrával na ihrisku v Sásovej. A to nielen rekreačne, ale aj súťažne, keď ma zobral sestrin už teraz bývalý priateľ do ligového tímu. Hokejbal určite pomáha zlepšiť kvalitu hráča, ale je to úplne iná hra. Je strašne málo hokejistov, ktorí hokejbal hrať vedia. Poznám fakt troch super hokejistov a hokejbalistov zároveň. Ide o Gašpara, Chovana a Svitanu. Verím, že sa opäť začne hrávať liga aj v Banskej Bystrici a bude to mať zase úroveň, pretože podľa mňa korona už prerastá každému cez hlavu. Je smutné, keď na ulici nevidím deti a keď ich aj vidím, je ich strašne málo. Všetky sedia doma. Ja si to ani neviem predstaviť. Keď sme boli mladí, od rána do večera sme vonku mastili hokejbal. Jedine na obed sme skočili a potom zase von. Rodičia nám hovorili, že keď začnú svietiť lampy, nech sme doma. Vďaka hokejbalu som si zlepšil hru na malom priestore.“
Patrik Janovský neopomenul ani svoje najväčšie športové úspechy. „Nebolo ich veľa. Keď som sa konečne dostal do banskobystrického áčka, tak som si zranil obe kolená a odvtedy to išlo so mnou dole vodou. V juniorke sme mali skvelú sezónu a podľahli sme až vo finále Slovanu. Bol to jeden z najlepších ročníkov. Veľa chalanov z toho kádra sa hokeju ešte venuje či už v extralige, 1. lige alebo 2. lige. O sebe to povedať nemôžem. Kubo Predajniensky to tiež už zabalil. V bráne Košarišťan, v obrane okrem mňa hrali Gachulinec a Rosandič a v útoku to boli Bíreš, Lamper, Gašpar, Lunter, Šimun a Dolník. Za úspech považujem aj účinkovanie v reprezentácii do 16 rokov. Podarilo sa mi získať aj nejaké medaily. V Žiari nad Hronom sme si ako mladý hráči zahrali s Jozefom Stümpelom a Marekom Uramom. Boli sme fakt super partia, ale už vtedy nám to korona pokazila, tak ako nám to kazí aj v tejto dobe.“
„Zápasy boli vypäté a bol to boj o každý centimeter ľadu, aj napriek tomu, že sme sa s chalanmi poznali. Mimo ľadu si s každým kamarát, no na ľade bolo tomu úplne inak,“ týmito slovami okomentoval pohronské derby proti HKM Zvolen bývalý juniorský reprezentant.
Odchovanec banskobystrického hokeja sa vyjadril aj k príchodu pod Poľanu a zápasu s Partizánskym, kde v minulosti pôsobil. „Príchod do Detvy sa zrodil tak, že mi napísal Marek Heckl a Paťo Pohanka, nech prídem aj ja, nakoľko je tam minuloročná partia zo Žiaru nad Hronom a bude dobre, keď prídem. Popravde už som to chcel aj kvôli práci zabaliť. Nakoniec som rád, že som prišiel, Momentálne ma trápia nejaké zdravotné problémy s ramenom. Potom so uvidel zostavu aj s Jančim Tomaškom, s ktorým sa poznáme veľmi dobre, keďže sme spoločne hrávali 1. hokejovú ligu v Banskej Bystrici a aj hokejbal. Janči a ostatní chalani ma nakoniec presvedčili, aby som sa stal detviankym medveďom. Janči to v momentálnej situácii pravdepodobne zabalil, čo ma veľmi mrzí. Zápas s Partizánskym mal pre mňa špeciálny náboj. Celý čas som v tom zápase váhal, že či idem do Partizánskeho hrávať. Nakoniec som ostal v Detve. Som rád, že mi dal tréner príležitosť. Cítil som, že Aďo a Tomáš vkladajú do mňa dôveru. Hádam som ich za tých pár zápasov nesklamal.“
Športové ciele do budúcnosti sú pre Patrika už veľmi malinké. Chce si dávať pozor na kolená, nezraniť sa dlhšiu na dobu a zahrať si ešte pred poriadnym publikom nejaké ligové finále.
