Súťažnú derniéru prežíval Marko Piliar veľmi emotívne: Všetky trojité skoky ma naučila trénerka Iveta Reitmayerová

Súťažnú derniéru prežíval Marko Piliar veľmi emotívne: Všetky trojité skoky ma naučila trénerka Iveta Reitmayerová

Kariéra talentovaného krasokorčuliara Marka Piliara bola síce krátka, no za to úspešná. V roku 2022 sa zúčastnil zimných olympijských hier mládeže vo fínskom Vuokatti, na ktorých obsadil 12. miesto. Posledný pretek v kariére absolvoval na tohtoročnom Poľana Cupe. 

Povedal by si nám niečo o tvojom detstve a krasokorčuliarskych začiatkoch?

Ako každé iné dieťa, tak ani ja som nebol atletický typ. Aby som nadobudol všeobecný rozmer pohybu, rodičia ma dali na gymnastiku. Postupom času som sa naučil väčšinu športov – lyžovanie, futbal, tenis… Tenis som chvíľku aj hrával, no nejako mi neučaroval a ani v Detve naň neboli vytvorené podmienky.

Potom som prišiel s nápadom, že chcem hrať hokej, ku ktorému som sa ale nedostal. Prvotný impulz ku krasokorčuľovaniu prišiel vo škôlke, v ktorej som urobil prvé kroky na ľade. Následne na to sa otvoril kurz korčuľovania, na ktorý ma rodičia zobrali a tak to celé začalo. 

Čo je na tomto športe najťažšie? 

Keď máte k dispozícii peniaze, možnosti a podmienky, tak nič pre vás nebude náročné. Avšak ak ich nemáte, musíte mať disciplínu, pevnú vôľu, chuť odhodlanie a cieľ. Zároveň si musíte položiť otázku, čo chcete v tomto športe dosiahnuť, na akú úroveň sa chcete vypracovať, dokedy sa mu chcete venovať a či sa ním chcete živiť. Nie každý má totiž rovnaké podmienky na trénovanie. Kým nie ste v reprezentácii, tak nič nedostanete a všetko musia financovať rodičia, pričom to nie je lacná záležitosť. 

Čím krasokorčuľovanie obohatilo tvoj život? Čo všetko si musel kvôli nemu obetovať?

Krasokorčuľovanie mi prinieslo do života mnoho nových priateľov. Krasokorčuľovaním som žil nielen ja, ale aj moja rodina. Všetci sa prispôsobili tomu, čo som v danú chvíľu potreboval a stálo nás to veľa voľného času, ktorý sme mohli využiť inak. Ak by som sa mohol vrátiť naspäť v čase, rozhodol by som sa rovnako. 

Ako vyzerala tvoja príprava a tréningy? Bolo náročné skĺbiť školské a športové povinnosti?

Začínal som v Detve. Keďže som mal v pláne posunúť sa vpred, rozhodol som sa navštevovať tréningy v Banskej Bystrici. Každý deň som začínal skorým ranným budíčkom. Vstával som už o štvrtej, aby som bol o šiestej na tréningu. Po tréningu som išiel autobusom domov, nasledovali dve hodiny v škole a po nej som šiel autobusom na tréning do Banskej Bystrice, odkiaľ ma vo večerných hodinách vyzdvihli rodičia cestou z práce.

Tento cyklus sa opakoval päť rokov – celý druhý stupeň.  Z toho tri roky bola mamina na mňa so sestrou sama, pretože ocino musel vycestovať do zahraničia, aby mi mohli financovať a zaplatiť  sústredenia. Nakoľko som mal individuálny študijný plán, všetko som dalo v pohode zvládnuť. Učitelia boli ku mne maximálne ústretoví. 

Aké zaujímavé miesta si vďaka krasokorčuľovaniu navštívil? 

Dvakrát som bol vo švajčiarskom Flims  neďaleko Álp na sústredení, na ktorom som sa učil dvojitého Axla. Absolvoval som preteky vo francúzskom Courcheveli. Zúčastnil som sa tiež podujatí v Maďarsku, Poľsku, Slovinsku a Turecku. Vrcholom mojej kariéry bola účasť na zimných olympijských hrách mládeže vo fínskom Vuokatti. 

Čo považuješ za tvoje najväčšie športové úspechy? Ktorý z nich si ceníš najviac?

Všetky úspechy si cením rovnako. Zároveň úspech, ktorý príde nečakane je ten najkrajší. Raz som sa stal majstrom a päťkrát vicemajstrom Slovenska. Zo zimných olympijských hier mládeže som si odniesol 12. miesto. Z výhry v Slovenskom pohári som sa radoval v kategórii starších žiakov, juniorov aj seniorov. 

Ako s odstupom času spomínaš na tvoju účasť na zimných olympijských hrách mládeže 2022? Čo pre teba znamenala účasť na tomto podujatí? Aké zážitky si si z fínskeho Vuokatti odniesol?

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Splnil sa mi tým jeden z mojich snov. Škoda, že so mnou nemohla cestovať pani trénerka, ktorá v tej dobe dostala COVID. Zišli sme sa naozaj skvelá partia, veď len z Detvy sme boli štyria. Aj napriek tomu, že som bol predtým rok zranený a rekonvalescencia mala trvať polroka, tak som už po troch mesiacoch začal pomaly korčuľovať. Takže ani zranenie ma nepripravilo o účasť na EYOF. 

Ktorí z trénerov zanechali v tvojej kariére najvýraznejšiu stopu?

Každý jeden tréner má v dačom posunul a niečo nové ma naučil. Veľa mi dali určite aj ruské sústredenia v Prešove. Pani trénerka Iveta Reitmayerová ma naučila nielen všetky trojité skoky, ale ma aj odučila množstva zlých vecí a návykov. Naučila ma cítiť svoje telo v skokoch a vidieť chybu v skoku, ktorý pravé rotujem. To znamená, že som sa už aj sám viac menej vedel, kde čo mi uteká,  kde mám viacej zadržať rameno a podobne.

Posledný súťažný pretek v kariére si absolvoval na domácom Poľana Cupe. Prečo si sa rozhodol ukončiť krasokorčuliarsku kariéru? Aké pocity si po posledných pretekoch kariéry prežíval? Si rád, že si sa s kariérou rozlúčil na domácom ľade?

Plánoval som skončiť už pred rokom po nevydarenej sezóne. Bolo toho na mňa veľa a nevidel som, že by som sa niekde posunul. Dalo by sa povedať, že som bol aj vyhorený, pretože nič nešlo tak, ako som mal natrénované. Vraveli mi, aby som si to premyslel a nechal uležať v hlave. Po sezóne som mal asi štvormesačnú pauzu. Mamina ma nakoniec prehovorila, aby som do toho išiel a nezahodil natrénované len kvôli jedným pretekom. Tak som sa teda vrátil. Pravdupovediac nikto s mojim návratom nerátal. Najdôležitejšie bolo hodiť minulú sezónu za hlavu. 

Žiaľ musel som ísť aj cez bolesť,  inak by to nešlo. Som typ človeka, ktorý keď nestojí dva dni na ľade, tak začína v podstate od začiatku. O to to bolo pre mňa náročnejšie. Nakoniec som sa do toho dostal. Pravdepodobne som potreboval oddych, aby som prišiel na iné myšlienky. Medzi tým som sa venoval aj iným športom – florbal, tenis, futbal. Uvedomoval som si skutočnosť, že síce sa mi podarilo vrátiť  do starých koľají, no bol som si vedomý toho, že už veľa vody nenamútiť a neposuniem sa vpred. 

Povedal som si, že ak mám ukončiť kariéru, tak to musí byť na domácom detvianskom ľade, kde to celé začalo. Ak mám byť úprimný, pred krátkym programom som si aj poplakal, pretože to na mňa celé doľahlo. Spomenul som si koľko som krasokorčuľovaniu obetoval,  čo všetko som zažil a ako mi ľudia aj rozhodcovia hádzali polená pod nohy, ale nevzdal som to a išiel som za svojim cieľom. Bolo mi jasné, že už zajtra  bude tomuto všetkému koniec. Doprial som si takúto malú nostalgickú chvíľku a išiel som na ľad. Druhý deň po voľnej jazde to prišlo. Plakal som nielen ja, ale aj všetci ostatní. A ani sa tomu nečudujem. Veď tých okamihov, ktoré sme spoločne prežili bolo veľmi veľa. 

Máš už predstavu, čomu sa budeš venovať po skončení krasokorčuliarskej kariéry? 

Možno predsa len vyskúšam ten hokej (smiech). A keď nie, tak určite budem chodiť trénovať deti do klubu, aby som im pomohol zlepšovať sa  a napredovať, pokým sa mi bude dať. Najskôr si však doprajem zaslúžený oddych. 

FOTO: Kraso klub Detva 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *