Nebýva veľmi zvykom, aby sa všetky deti z rodiny rozhodli vybrať jedným smerom. Bratom Pančíkovcom z Podbrezovej už v detstve učaroval futbal, ktorému sa v minulosti venoval aj ich otec.
Ako spomínate na vaše futbalové začiatky?
Juraj: „ Začiatky boli krásne. Ako ako malý chlapec som chodieval s bratmi do parku blízko domu, kde som behával za loptou. Už ako 6-ročný som začal v prípravke Podbrezovej, pričom už u železiarov som strávil viac ako desať rokov.“
Michal: „S futbalom som začal ako 7 – ročný v Podbrezovej, kam ma zavolal kamarát a začalo ma to baviť. Postupne sa pridali aj bratia a ďalší kamaráti. Boli sme dobrá partia, ktorá sa tešila, keď mohla hrať futbal a obliecť si dres. “
Tomáš: „ Moje prvé futbalové kroky sú späté s Podbrezovou, kde som začal ako 7-ročný. Následne sme sa spoločne s bratmi presunuli do Brezna. V 11-tich rokoch som odišiel na športovú školu do Banskej Bystrice.“
Aké miesto vo vašej rodine má futbal?
Juraj: „Futbal má v našej rodine významné miesto. Ak sa pamäť neklame, tak z otcovej strany ho hrávali všetci jeho bratia. To bol podľa všetkého aj jeden z dôvodov, prečo nás to k futbalu ťahalo viac.“
Michal: „Keďže už mám rodinu, tak futbal nie je na prvom mieste. Manželka by však so mnou nesúhlasila (smiech). Neustále sa ma pýta, kedy už zavesím kopačky na klinec. Aj by som s futbalom skončil, no nesmierne mi prirástol k srdcu. Momentálne ma najviac pri futbale drží trénovanie. Venujem sa deťom v MFK Detva, čo ma napĺňa radosťou. “
Tomáš: „ Futbal bol v naše rodine na prvom mieste. Hrával ho aj otec a tak sme sa rozhodili kráčať v jeho šlapajach.“
Čo pre vás futbal znamená?
Juraj: „Futbal pre mňa znamená nesmierne veľa. Som rád, že sa venujem tomu čo ma baví. Futbal ma robí šťastným, naučil ma pokore aj disciplíne. Vďaka nemu som spoznal tiež dobrých priateľov. Hovorí sa, že futbal je ako život mafiána. Krátky, ale krásny, Musím sa už sústrediť na rodinu a myslieť aj na zadné vrátka. Moja kariéra sa totiž blíži ku koncu a sám som zvedavý, ako dlho to ešte na trávnikoch vydržím.“
Michal: „Futbal ma baví a napĺňa. Vďaka nemu som mal možnosť spoznať skvelých ľudí, či už sú to tréneri alebo hráči. Taktiež som navštívil mnoho zaujímavých miest.“
Tomáš: „Futbal beriem len už ako hobby, rád si ho pozriem v telke. Čo sa týka minulosti, tak som ho vnímal ako zamestnanie a ľahkú zárobkovú činnosť. Škoda, že som mu neobetoval viac. Táto kapitola je však už za mnou. Mal som ťažké zranenie a vtedy som sa pýtal, prečo sa to stalo práve mne. Práve toto zranenie ukončilo moju kariéru. V tejto súvislosti poviem len jedno – čo futbalu dáte, to sa vám vráti.“
Mali ste sa možnosť ísť pozrieť na niektoré zápasy vašich bratov?
Juraj: „Už ako chlapec som chodil na jedného alebo druhého. Mal som to šťastie, že som videl aj zápasy, v ktorých spoločne nastúpili za Duklu Banská Bystrica. A rovnako vidieť ich aj na opačných stranách barikády bol to pre mňa obrovský zážitok. “
Michal: „Videl som množstvo zápasov mojich bratov. Teší ma fakt, že som si s nimi mohol zahrať aj za ten istý klub, či už s Tomášom v Dukle alebo s Jurajom v Podbrezovej.“
Tomáš: „Z pozície diváka som videl nespočetne veľa zápasov mojich bratov.“
Čo považujete za vaše najväčšie športové úspechy?
Juraj: „Čo sa týka dorasteneckých čias, tak je to pôsobenie v reprezentácii do 18 aj 19 rokov. Na Slovakia CupeU19 som dokonca skóroval proti Francúzom. A u mužov je to jednoznačne postup s Podbrezovou do najvyššej futbalovej súťaže. Dúfam, že na zlomku kariéry sa ešte nejaký krásny úspech dostaví. “
Michal: „S Duklou Banská Bystrica som triumfoval v Slovenskom pohári. Obliekol som si dres reprezentácie do 18 aj 21 rokov. A mal som sú česť odohrať aj jeden prípravný duel za reprezentačné A-mužstvo. Nesmierne si cením aj postup s Podbrezovou do najvyššej futbalovej súťaže.“
Tomáš: „Spoločne s bratom Michalom som si zahral najvyššiu futbalovú súťaž. Nemôžem však zabudnúť ani na postup s Moldavou nad Bodvou do II. futbalovej ligy či postupy s MFK Detva v rámci nižších súťaží. Mal som tú možnosť pôsobiť v jednom klube so skvelými hráči, ktorí si obliekli reprezentačný dres (Michal Ďuriš, Viktor Pečovský, Ondrej Debnár…).“
V čom sa podľa vás futbalovo, ale aj v živote odlišujete?
Juraj: „Každý z nás je iný. Ja osobne som flegmatik, Michal je výbušnejší a Tomáš taký živel, ktorý všade chcel byť a nič mu neušlo. Michal je síce nervák, na ihrisku je obrovský poctivec. Ide vždy na maximum. Je rýchlym, technickým a priamočiarym hráčom. Tomáš mal podľa mňa obrovský talent. Dovolím si povedať, že bol z nás najlepší. Futbalu však neobetoval toľko, koľko mal. Pribrzdili ho aj zranenia. Čo sa týka mňa, tak som taký mix ich dvoch. Obaja mi v mojom futbalovom vývoji neskutočne pomohli. Myslím si, že som to mohol dotiahnuť ďalej. Ak by som sa v mladšom veku venoval futbalu naplno, mohol som ísť hrávať niekam, kde by som mal lepšie podmienky.“
Michal: „Ťažká otázka. Nemal som taký talent ako Tomáš, takže som si musel všetko odmakať. A Juraj bol v tomto smere na tom rovnako ako ja.“
Tomáš: „Ako som už spomínal predtým, tak futbalu som veľa neobetoval. Bol som mladý a pochabý. Teraz je to už o niečom inom. Momentálne podnikám a dávam do toho úplne všetko. “
Prehry patria k životu. Ktorý z vás vie rýchlejšie stráviť neúspech a čo vám k tomu pomáha?
Juraj: „Ťažko povedať. Po prehre nemá nikto dobrú náladu a každý má iný spôsob, ako sa s ňou najrýchlejšie vyrovná. Mne v tom pomáhajú dve krásne dcéry, ktoré hneď na mňa skočia. Ich lásku si cením zo všetkého najviac. Rovnako aj moja priateľka ma neustále podporuje a pomáha mi.“
Michal: „Neúspech spracúvame všetci traja veľmi ťažko. Tomáš sa však vedel dostať z prehry skôr ako ja s Ďurim. Síce je flegmatik, no myslím si, že aj jemu dlhšie trvalo stráviť neúspech.“
Tomáš: „Určite je to Michal (smiech). Prehry patria k športu aj životu, treba sa z nich poučiť. Život ide totiž ďalej.“
Čo sa týka futbalu, panuje medzi vami bratská rivalita alebo súrodenecká láska?
Juraj: „Rivalita medzi nami určite panuje, bez toho by to nemalo šťavu. Občas sme sa ako partia stretávali a hrávali proti sebe. Stále som chcel by lepší ako oni, aj keď sa mi to možno nepodarilo. Čo sa týka zápasu, tak sa hovorí, že na ihrisku nepoznáš ani vlastného brata. Mal som tú česť zahrať si proti obom a nič mi nedali zadarmo. Po stretnutí sme sa objali a opäť panovala súrodenecká láska.“
Michal: „Na trávniku nastupuje rivalita a mimo ihriska panuje medzi nami bratská láska.“
Tomáš: „V našom prípade je to bratská rivalita aj láska, vždy ide minimálne o prestíž.“
Čo si na vašich bratoch najviac vážite?
Juraj: „Vážim si ich rovnako, každý z nich ma niečo naučil. Obidvaja sa nikdy nevzdávajú. A to najdôležitejšie je, že stále ťaháme za jeden povraz, nech sa deje čo sa deje, pretože rodina je najviac. “
Michal: „U Tomáša obdivujem, že sa postavil na vlastné nohy a žije si svoj sen. Som rád, že sa mu darí, nemal to totiž jednoduché. V ceste za sebazdokonaľovaním mu nestál nikto, len on sám. Som rád, že to pochopil a napreduje, hlavne v osobnom živote. Ďuri je najmladší, takže si musel všetko vybojovať. Pri nás to nemal jednoduché, a preto je tam, kde je. Veľmi si na ňom vážim, že je vždy ochotný pomôcť. Bratov mám nesmierne rád, či už s chybami alebo bez nich. Vždy mi na nich bude záležať. Rodina je proste najviac.“
Tomáš: „Sú to obyčajní skvelí ľudia, ktorí milujú svoju rodinu a stoja za ňou. Najviac sa mi páči, že vždy držíme spolu ako rodina!“
