V sezóne 2014/2015 sa mladší žiaci MFK Detva radovali z víťazstva v II. lige, pričom viacerí hráči z tohto kádra sa prebojovali až do detvianskeho áčka. Patrí medzi nich aj Rastislav Ďurica.
Z čoho si mal ako dospievajúci futbalista najväčší strach?
Najväčší strach som mal pravdepodobne z toho, či sa mi podarí presadiť v seniorskom futbale. Našťastie je to vždy len o nastavení daného hráča.
V akom veku začína hráč cítiť tlak na svojich pleciach? Je to už v detstve?
Myslím si, že prvýkrát to bolo až v doraste. Vtedy som si začal uvedomovať, že to čo robím od svojich 6-tich rokov má význam. Dovtedy bol futbal len o radosti a relaxe. Až prechodom do dorastu som musel naozaj začať “makať”, aby som nebol slabší ako spoluhráči/súperi.
Myslíš si, že v mladších vekových kategóriách by výsledky nemali byť prvoradé?
Futbal by mal byť hlavne o radosti, inak by sme pri ňom nevydržali tak dlhú dobu. No určite by sa mal začať klásť dôraz na vývoj hráča od mladších vekových kategórií, aby bolo neskôr na čom stavať.
Demotivovalo ťa niekedy, keď ste prehrali a tréner bol nahnevaný, aj keď ste hrali dobre?
Samozrejme. Obzvlášť demotivujúce je to aj túto sezónu. V mužstve máme neskutočné množstvo talentu, ktorý sa nám však nedarí ukázať v zápasoch.
Čo všetko si musel kvôli futbalu obetovať?
Nemyslím si, že by som musel kvôli futbalu niečo obetovať. Je dôležité nájsť balans medzi osobným životom a futbalom.
Stalo sa ti, že si o sebe pochyboval a hovoril si, či má zmysel čo robíš? Ako si to riešil?
Možno pri nejakom vážnejšom zranení som pochyboval o sebe, či dokážem hrať a fungovať tak ako pred ním. Predsa len zdravie máme iba jedno. Vždy po dlhšej pauze mi začne futbal chýbať a musím sa k nemu vrátiť.
Čo je podľa teba najdôležitejšie v momentoch, keď hráč o sebe pochybuje?
Podpora rodiny, trénerov a spoluhráčov.
Ako si zvládal situácie, keď si si možno aj myslel, že na to máš, ale tréner ťa nepostavil hrať?
Každý určite pociťuje hnev alebo sklamanie keď vie, že na to má, Avšak je nutné zahodiť svoje pocity v prospech mužstva.
Akým spôsobom sám seba denne motivuješ?
Nepotrebujem extra motiváciu. Robím to čo ma baví a napĺňa.
Máš nejaké vzory alebo seriály, filmy či knihy, ktoré ťa v živote mentálne posunuli ďalej?
Mojimi najväčšími vzormi sú v prvom rade rodičia, priatelia, úspešní ľudia, tréneri a v neposlednom rade spoluhráči.
Bol pre teba prechod od dorastencov k mužom náročný? Čo ti robilo najväčšie problémy?
Určite áno. Najväčšie problémy mi robila fyzická hra a rýchlosť hry.
Ktorí z tvojich skúsenejších spoluhráčov sú pre teba inšpiráciou?
Jožko Sekereš a Mišo Pančík
FOTO: František Beňadik, OFK Baník Lehota pod Vtáčnikom
