Michal Poliak vyrastal vďaka otcovi a starému otcovi vo futbalovom prostredí a vo veľmi mladom veku začal trénovať na Hrochoti. Zahral si aj v meste pod Urpínom, pričom na pôsobenie v Dukle veľmi dobre spomína. Prebojoval sa dokonca do reprezentačnej sedemnástky a obliecť si reprezentačný dres bol pre neho skvelý pocit. Pred začiatkom aktuálnej sezóny sa vrátil na miesto, kde to všetko začalo.
DETSTVO V ZNAMENÍ FUTBALU
Povedal by som, že detstvo som mal pokojné a šťastné. Futbal sa v ňom objavil od mojich prvých spomienok, nakoľko oco hrával futbal a takisto aj starký. Doteraz si pamätám, ako mala prastarká polepenú celú komoru plagátmi futbalistov. Cruyffa som mal pred očami doslova stále (smiech). V rannejšom detstve oco trénoval dorast na Hrochoti, kam som samozrejme brával a tam som sa pomaly zoznamoval s loptou. Vo veľmi mladom veku som teda začal trénovať na Hrochoti.
Otec zohral v mojej kariére veľmi dôležitú úlohu, nakoľko ma jednak priviedol k futbalu a neustále ma motivoval. Tešil sa z každého môjho úspechu, čo hlavne zo začiatku motivovalo aj mňa. To najdôležitejšie, čo som sa od neho naučil je nikdy sa nevzdávať, veriť si a poctivo a tvrdo trénovať, pretože len tak sa dá dosiahnuť úspech.
OTEC A STARÝ OTEC PO MOJOM BOKU
Futbal mi určite pomohol byť silnejším a odolnejším človekom. A hlavne po mentálnej stránke snažiť sa byť každý deň lepší, hoci aj o kúsok, ale nikdy nezastaviť. Dnes ho už beriem viac s nadhľadom, skôr je pre mňa útekom od všedných povinnosti. Teraz s odstupom času vnímam ako úspech to, že sa mi podarilo na jednom zraze nazrieť do mládežníckej reprezentácie. V tej dobe to bola pre mňa veľká vec. A nesplnený sen? Asi už len, aby som dohral aspoň do štyridsiatky a aby vydržalo zdravie.
Tým, že celou kariérou ma sprevádzal otec a hlavne starý otec, oni dvaja boli moji hlavní tréneri, ktorí mi fandili, aj keď sa nedarilo a povzbudili, keď bolo najhoršie. Hlavne starký, ktorý ma od mala vozil na zápasy a tréningy. Dokonca nevynechal takmer žiadny zápas, aj keď som teraz nedávno hrával v Tvrdošíne. Už nás žiaľ opustil.
ANGAŽMÁN V DUKLE A REPREZENTAČNÁ SEDEMNÁSTKA
Na pôsobenie v Dukle veľmi dobre spomínam, dospel som po osobnostnej aj športovej stránke. Samozrejme, v tom čase to bol veľký skok z hrochotských žiakov do prvoligového žiackeho výberu Dukly. V podstate od začiatku pôsobenia som sa uchytil a pravidelne hrával. Taktiež som získal veľa priateľstiev, ktoré v niektorých prípadoch pretrvávajú až do súčasnosti.
Bol to skvelý pocit obliecť si reprezentačný dres. Niektoré momenty z kategórie U17 si pamätám doteraz. Napríklad ma prekvapila partia na zraze, ktorá bola skvelá. Veľa chalanov som poznal z ligy ako súperov. Nemôžem opomenúť celkovú profesionalitu a prístup, s akým každý pristupoval k tréningu.
NÁVRAT DOMOV
Návrat do Hrochote sa upiekol pomerne rýchlo. Asi pred tromi rokmi som dostal ponuku z Tvrdošína, nakoľko tam v tom čase pôsobil ako prezident klubu môj známy. Vyskúšal som si teda aj futbal v severnejších krajoch. V Tvrdošíne sa však náhle zmenila situácia a vrátil som sa späť na Hrochoť.
Tým, že na Hrochoti máme aktuálne rôznorodé ročníky, vnímam sa čiastočne ako taký most medzi staršími a mladšími hráčmi. Keď to ide, určite sa im snažím nejaké skúsenosti aj odovzdať. Partia je výborná a výnimočná hlavne v tom, že sa nemení už roky. Jadro je nezmenené s malými prestávkami snáď už aj 10 rokov. To sa odzrkadľuje na pohode v tíme. A hlavne každý už vie, čo môže od toho druhého čakať.
FANÚŠIKOVIA V SRDCI
Povedal by som, že úroveň súťaže je taká priemerná. Samozrejme, nájdu sa lepší aj horší súperi. Veľa záleží od toho, kto sa ako zíde na zápas (smiech). Povedal by som, že najviac ju vystihuje bojovnosť. Fanúšikovia Hrochote sú moja srdcovka. Ich podpora je skvelá za každých okolností. Je jedno, či hráme doma alebo vonku, vždy si nájdu cestu prísť nás podporiť. Chcel by som sa im touto cestou poďakovať. Pevne verím, že ich budeme našou hrou tešiť aj naďalej.
FOTO: Obec Hrochoť/Facebook. Michal Poliak (archív)
