Na pôsobenie v MFK Vígľaš/Pstruša zaspomínal prostredníctvom rozhovoru Pavel Šagát, ktorý si pod Vígľašským zámkom zahral aj s bratom Erikom.
Priblížili by ste nám vaše začiatky vo Vígľaši?
Môj začiatok na pstrušianskej paši sa datuje od mojich piatich rokov, ak si dobre pamätám. Na prvý tréning nás s bratom doviezol ocino. Boli tam síce všetci starší, ale to ma neodradilo.
Ako spomínate na partiu v kabíne? Kto sa v nej staral o zábavu?
Partia, či za žiakov, dorast a aj za mužov bola naozaj výborná. Boli to super časy. Vždy sme bojovali a snažili sa vyhrať. O zábavu tam bolo vždy postarané, či v kabíne alebo potom v krčme Pod brezou. Ťažko sa vyberá jedno meno. Vždy ich tam bolo viac. Hlavne sme neboli partia iba v kabíne, ale aj mimo ihriska.
Aký najkúrioznejší ste počas pôsobenia Vígľaša strelili?
Tak takýchto gólov bolo viac, no jeden si napríklad pamätám. Bolo to za dorast na ihrisku Dobrej Nivy. Na zápas som išiel po zábave a nebolo mi ešte najlepšie. Niekedy koncom prvého polčasu som dostal loptu asi na polovici ihriska. Bolo predo mnou asi šesť protihráčov a brankár. Všetkých som prekľučkoval a dal som gól. Lopta ledva došla do brány.
Po góle som sa hneď otočil na striedačku a išiel som dole, pretože mi prišlo zle. Ďalší, na ktorý si spomínam som dal počas prípravného zápasu na ihrisku v Slatinských Lazoch. Bolo vtedy trochu veterné počasie a skúsil som z polovice ihriska centrovať loptu na spoluhráča. Tá nakoniec skončila v bráne.
Na ktorý zápas resp. zápasy vo vígľašskom drese najradšej spomínate?
Určite to boli derby zápasy so Zvolenskou Slatinou, kam sme to mali naozaj blízko. Jednu sezónu som tam strávil dokonca na hosťovaní. Aj z tohto dôvodu to malo proti nim vždy iskru, pretože sme neboli len súperi , ale aj kamaráti. A pred kým sa chce človek najviac vytiahnuť, však?
Čo pre vás znamenalo hrávať v jednom mužstve spoločne s bratom Erikom?
Keďže sme často súperili, kto je lepší, tak nás to posúvalo v tom, že sme sa zlepšovali obaja. Hrávali sme spolu radi. Videli sme sa na ihrisku, niekedy aj na slepo. To platí aj teraz, keď si chodíme raz za čas zahrať do haly.
Aký dojem na vás urobili fanúšikovia Vígľaša?
Našich fanúšikov nebolo až tak veľa, no fandili ako mohli. Vždy ma bavilo oveľa viac nastupovať na domáce ihrisko, keď som videl a počul ich podporu. Či už to boli starší páni, s ktorými sme spievali v autobuse cestou na zápas alebo naši mladší “chuligáni”, ktorí pri postupe do I. triedy zapálili dymovnice a skandovali. Toto sa mi už navždy zapísalo do pamäti.
Ste spokojný so súčasným smerovaním futbalu vo Vígľaši?
Žiaľ, nebol som už dlhšie na futbale na Vígľaši, keďže teraz bývam vo Zvolene. Takže sa k tomu neviem vyjadriť. Raz za čas si pozriem tabuľku a zostavu, no nepoznám tam už veľa hráčov. Ale čo som počul od kamošov, mali by hrať pekný futbal.
Prečo ste sa rozhodli skončiť s futbalom? Neplánujete sa vrátiť?
Prvým dôvodom, bolo zranenie, ktoré som utrpel na zápase v roku 2016 v Hontianskych Moravciach. V jednom súboji so stopérom Moraviec mi odtrhlo jabĺčko a otočilo spodnú časť nohy na opačnú stranu. Prišla pre mňa záchranka a musel som absolvovať operáciu. Vtedy som si myslel, že si už do lopty nekopnem, ale pol roka po operácii som sa za ňou už opäť naháňal.
Žiaľ, potom som už po zápasoch a aj tréningoch vstával z postele s bolesťami kolien. To je určite hlavný dôvod, prečo som skončil s futbalom na Vígľaši. Veľmi ma to mrzí, pretože futbal je stále mojou vášňou. A ani po týchto peripetiách som s ním nedokázal skončiť úplne. Preto si chodím zahrať aspoň z času na čas do haly alebo na umelú trávu. Nevylučujem, že sa vrátim …
