Kým Jakub Tatár brázdi hokejové klziská a s Detvou momentálne bojuje v play-off 2. hokejovej ligy, jeho mladší brat Viktor sa venuje futbalu a aktuálne oblieka dres nováčika MONACObet ligy – OFK Lehota pod Vtáčnikom.
Aká je vaša prvá spomienka spojená so športom? Ako ste sa dostali k športu, ktorému sa dnes venujete?
Viktor: „K futbalu som mal blízko od detstva. S bratmi sme ho hrávali na dvore a veľkým vzorom mi boli starký aj krstný, ktorí ma brávali na ihrisko. Keď mamina videla, ako ma futbal baví, prihlásila ma naň.“
Jakub: „Ako malý som chodieval na dedinské klzisko korčuľovať. Rodičia usúdili, že mi to celkom ide, a tak ma prihlásili na hokej. Ešte teraz si pamätám, kde presne vypĺňala mamina prihlášku“
Ako vás šport formuje po osobnostnej stránke a čím obohatil váš život?
Viktor: „Šport ma naučil disciplíne a zodpovednosti. Ukázal mi, že aj prehry sú dôležité. Vďaka nemu som sa naučil lepšie zvládať tlak, pracovať v tíme a rešpektovať ostatných. Samozrejme, našiel som si veľa dobrých priateľov a množstvo zážitkov či už na ihrisku alebo aj mimo neho.“
Jakub: „Šport ma doteraz veľmi veľa naučil. Napríklad disciplíne, zodpovednosti a schopnosti ísť si za niečím. Vďaka športu som získal veľa priateľstiev a zážitkov s nimi, za ktoré som veľmi vďačný.“
Ako ste vnímali podporu rodičov na začiatku vašej kariéry? Chceli by ste im touto cestou niečo odkázať?
Viktor: „Podporu som mal najväčšiu, akú som mohol mať. Hlavne od maminy, ktorá ma veľmi podporuje aj teraz a keby mohla, dávala aj góly za mňa. Nemôžem zabudnúť ani na Jakuba, ktorý ma veľmi podporuje odkedy hrám futbal.“
Jakub: „Rodičia ma podporovali, ako len mohli, a platí to aj teraz. Stále si pamätám, ako ma mamina vozila na tréningy ešte pred prvou hodinou školy, už o šiestej ráno. Určite by som sa im chcel poďakovať. Bez nich by som nemal taký pozitívny vzťah k športu.“
Ktorý z vás vie rýchlejšie stráviť neúspech? Panuje medzi vami skôr bratská rivalita alebo súrodenecká láska?
Viktor: „Myslím si, že ja. Neúspech ma síce nahnevá a zamrzí, ale viem rýchlo naň zabudnúť. Jakub to určite viac prežíva. Keď nehráme spolu Fifu na Xboxe, je to súrodenecká láska, ale pri Fife a iných hrách je veľká rivalita.“
Jakub: „Veľmi ťažko znášam neúspech, takže by som povedal, že brat by to zvládol o niečo rýchlejšie. Ak si mám vybrať medzi týmito dvomi, určite je to súrodenecká láska. Nemám pocit, že by sme niekedy súperili. Je to možno aj preto, lebo máme rozdielne športy a nikdy sme proti sebe nestáli ako protihráči. Myslím si, že rivalitu máme iba pri veciach, kde o nič nejde.“
Ako prežívate bratove zápasy a ako často sa navzájom chodíte podporovať?
Viktor: „Bratove zápasy prežívam ešte viac ako svoje. Keď hrá on, som nervóznejší, hlavne keď je tesný výsledok na konci zápasu. Keď hrám ja, viem to ovplyvniť, pri jeho zápasoch to musím len sledovať z tribúny. Keď sme hrávali obidvaja v Žiari, bol na každom domácom zápase. Teraz je to už pomenej.“
Jakub: „Prežívam ich veľmi intenzívne. Isto viac ako on sám (smiech). Keď mám obdobie po hokejovej sezóne, mám čas chodiť na jeho zápasy. Cez moju sezónu nechodievam veľmi často kvôli rôznym povinnostiam, ale vždy, keď sa mi to aspoň trochu dá zariadiť, idem ho pozrieť alebo si zápas pozriem online.“
Viete si predstaviť, že by ste sa venovali športu toho druhého? Čo by pre vás bolo najťažšie?
Viktor: „Predstaviť si to viem, ale neviem, či by som to zvládol. To asi nie. Jednoznačne by bolo pre mňa najťažšie zvládať tie tvrdé osobné súboje.“
Jakub: „Určite viem. Sám som futbal hrával roky, síce amatérsky na dedine, ale išlo mi to. Tuším, že detviansky futbalový klub máme aj v lige, v ktorej som registrovaný. Určite brat odo mňa odkukával aj futbalové schopnosti, kým nezačal byť lepší ako ja. Opačne to bude asi ťažšie, keďže pri hokeji musíte dobre zvládať korčuliarske zručnosti.“
Trénovali ste niekedy spolu, aj keď sú vaše športy úplne odlišné? Kedy vám podpora toho druhého najviac pomohla?
Viktor: „Veľakrát sme spolu trénovali. Behali sme na ihrisku alebo cvičili v posilňovni, ale samozrejme sme spolu veľakrát hrali futbal aj hokejbal. Jakubova podpora mi stále pomáha, od kedy som začal hrať futbal až dodnes. Myslím si, že mi bude veľmi pomáhať aj do konca mojej kariéry.“
Jakub: „Veľa sme spolu trénovali. Všeobecnú prípravu majú naše športy podobnú. Musí však pojesť ešte veľa slaniny, aby sa mi v posilke vyrovnal (smiech). On by ma však možno nechal pozadu vo vytrvalostných veciach. Môžeme sa niekedy v tomto porovnať, bolo by to zaujímavé.“
Čo si na vašom bratovi najviac vážite? V čom sa podľa vás v športe, ale aj v živote najviac odlišujete?
Viktor: „Vážim si, že pri mne vždy stojí. Nech sa deje čokoľvek, viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. On je typ, ktorý maká aj mimo tréningov, stále chce robiť niečo navyše. Ja som skôr taký, že na tréningu idem naplno, ale keď je voľno, vypnem a rád si oddýchnem.“
Jakub: „Vážim si jeho stálu podporu a že vždy prežíval moje úspechy, ako keby stál na mojom mieste. Sme bratia vo veľa veciach podobní, no zároveň veľmi rozdielni. Brat je veľký flegmatik, čo je jeho výhodou. Ja si nedokážem brať niektoré veci na ľahkú váhu ako on.“
TITULNÁ FOTO: Viktor a Jakub Tatárovci (archív)
