Najväčší vplyv na začiatku kariéry Petra Očovana mal jeho otec. Krátky pobyt v akadémii francúzskej Bastie a pôsobenie v slovenských mládežníckych reprezentáciách považuje Očovan za momenty, ktoré mu otvorili cestu do najvyššej slovenskej futbalovej súťaže, v ktorej debutoval ako hráč Nitry. V sezóne 2004/2005 triumfoval s Banskou Bystricou v Slovenskom pohári. Šesť sezón obliekal dres Bohemiansu Praha, pričom prvý gól v drese klokanov strelil Slavii Praha. Kariéru plánoval ukončiť v rodnej Hriňovej, no vie, že sa to nestane. Po zavesení kopačiek na klinec sa chce venovať práci manažéra alebo skauta.
FUTBALOVÉ ZAČIATKY
Bavili ma všetky športy, ktoré sme mali na škole. Najviac ma však očaril futbal. Paradoxne to nebolo na škole, ale v klube MFK Spartak Hriňová. Keď ste mladí, veľa vecí si neuvedomujete, až postupom času zisťujete, čo a ako. Najviac ma ovplyvnil otec. Čo sa týka futbalovej stránky, inšpirovali ma hráči ako Zidane, Ronaldinho, Henry a mnohí ďalší.
AKADÉMIA BASTIE A REPREZENTAČNÝ DRES
Bastia vnímam ako veľký zlom v mojom živote. Bol som tam aj s Filipom Šebom. Za manažéra sme mali pána Lednického. Po týždňových testoch sme sa vrátili domov a o niekoľko týždňov neskôr sa ozvali, že majú záujem. Odletel som tam teda opäť. Pôsobil som tam tri mesiace. Bol to skvelý zážitok v mojej kariére, na ktorý veľmi rád spomínam. V tom čase tam bol aj Michael Essien, ktorý sa neskôr dostal do Chelsea.
Potom sa stalo niečo, o čom vlastne ani neviem, ako to bolo. Mám pocit, že to stroskotalo na tom, že jeden z rodičov sa musel so mnou odsťahovať do Francúzska. Prípadne to nejako pokašľal manažér. Nespomínam si, aké to celé vlastne bolo. Bastia mi dala krásne prostredie – ideálne na futbal. Už vtedy mala vybudovanú akadémiu na brutálnej úrovni.
Boli to skvelé pocity obliecť si po prvýkrát reprezentačný dres. Zase niečo nové a krásne. Nastúpil som za kategórie U16, U18 a U19. Znamenalo to pre mňa veľa – bol to ďalší posun v kariére. Bol som nadšený. Je to síce už dosť dlhá doba, ale ten zápas proti Nemecku za devätnástku som si užil. Väčšinou som hrával pravidelne a mal som výborné pocity. Zahral som si so super chalanmi ako boli Filip Šebo, Filip Hološko, Maťo Škrteľ… Bolo ich naozaj strašne veľa.
ANGAŽMÁN POD ZOBOROM
Pôsobenie vo francúzskej Bastii a mládežníckych reprezentáciách mi otvorilo cestu do slovenskej najvyššej futbalovej súťaže. Nikto nevie, že kvôli futbalu som prerušil základnú školu a neskôr aj strednú školu kvôli Bastii. Následne som ukončil 3. ročník strednej školy a podpísal som prvú profesionálnu zmluvu s MFK Ružomberok, kde som trénoval s A-mužstvom a hrával ešte za dorast. V škole som mal individuálny študijný plán a bez problémov som ju dokončil. Do školy som chodil každý štvrtok a nakoniec som samozrejme zmaturoval.
V Ružomberku som vydržal dva a pol roka, hrával som tam napríklad aj s Igorom Žofčákom, s ktorým som spolu aj na chvíľu býval. Potom som odišiel do Nitry. Keď som do Nitry prišiel, prekvapil a potešil ma hráč (na meno si nespomeniem), s ktorým som hrával v Ružomberku. Išlo o skúseného útočníka. V Nitre som zažil ďalšie krásne futbalové obdobie.
Spomínam na to ako na veľký krok v kariére, ktorý ma niekam posunul. Na prvý zápas v najvyššej futbalovej súťaži prišli moji rodičia, ktorí sú dodnes mojimi vernými fanúšikmi. V Nitre so mnou hralo množstvo skvelých hráčov. Najlepšie som si rozumel s Csabom Szorádom, ktorý bol mojím parťákom na všetko, čo súviselo s futbalom. Vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti som vedel, do čoho idem a čo môžem od pôsobenia v Nitre očakávať.
Na spoluprácu s trénerom Ivanom Galádom spomínam len v dobrom. Je to skvelý tréner, ktorý ma veľa naučil. Mal som trénerov, ktorí vedeli, čo chcú a pri ktorých sa muselo makať, pričom jedným z nich bol práve Galád. Všetci spoluhráči mi prirástli k srdcu. Osobitne by som vypichol Csabu Szoráda a brankára Štefana Seneckého.
RAITH ROVERS – DRUHÁ ŠKÓTSKA LIGA
V tom čase bol mojím manažérom Lednický, ktorému zo Škótska volali, že hľadajú hráčov. Slovo dalo slovo a škótsky manažér sa na mňa prišiel pozrieť do Nitry na posledný zápas sezóny. Pravdou je, že som mal aj trošku šťastia, pretože som strelil dva góly a na jeden prihral. Bol to skvelý pocit, keď po zápase prišiel za mnou a prosil ma, aby som prestúpil do Škótska.
Nakoniec sa prestup podaril a prestúpil do druhej škótskej ligy. Prvé dni boli ustráchané, keďže som vonku ešte nikdy nehral a išiel som tam sám. Bolo to ťažké, keďže som tam bol sám, ale zvykol som si. Prvotné dojmy boli úžasné – skvelý klub aj ľudia. Vrcholom všetkého bolo, že ma trénoval brat Nikolasa Anelku – bolo to v rozprávke. Čo viac si priať. Zo začiatku som bol v klube jediným Slovákom a potom tam ešte došiel jeden, takže to bolo o to jednoduchšie. Na Škótsko nikdy nezabudnem. Až tam som pochopil, aký môže byť futbal krásny. V Škótsku som sa naučil makať na 120 %.
Keďže to bol ostrovný futbal, kvalita súťaže bola obrovská. Makalo sa na 120 %, nikdy sa nič nevypustilo. Je to Anglicko a to je top. Futbal bol rýchly, dynamický, plný súbojov a centrov. Fanúšikovia boli skvelí – porovnateľní s tými anglickými. Futbalom doslova žili. Na štadión chodili ľudia všetkých vekových kategórií. Každé kolo bolo vypredané.
Iná mentalita, iné prostredie. Takmer celý rok pršalo, iba päťkrát bolo pekne. Hral som v meste Kirkcaldy, ktoré bolo dvadsať kilometrov od Edinburghu, takže sme tam chodievali často. Nemohol som si nechať ujsť ani Celtic a Glasgow Rangers. Určite som ochutnal miestne špeciality, jedol som predovšetkým fish and chips. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote, že som tam išiel. Spoznal som tam veľa hráčov, hlavne z Francúzska. Nikdy nezabudnem, keď sme hrali zápas a kopali sme rohový kop. Spoluhráč Braen kopol roh na vápnový oblúk a ja som loptu trafil z voleje do brány.
V DRESE BYSTRICKEJ DUKLY
Keď som vrátil zo Škótska, nevedel som, čo bude. Mal som viacero ponúk. S konkrétnou ponukou ma kontaktovala Banská Bystrica a nakoniec som ju prijal. Bolo to výborné rozhodnutie. Bol som strašne rád, že taký klub ako Banská Bystrica prejavil záujem o moje služby. A prečo práve Banská Bystrica? Vedeli, čo chceli, mali konkrétnu ponuku a zdalo sa mi to ako výborný nový začiatok. Dojmy z pôsobenia v Banskej Bystrici boli skvelé. Skvelé zázemie, vedenie aj spoluhráči – všetko ako má byť.
Špeciálny náboj mali pre mňa zápasy so Žilinou, Trnavou a Slovanom. Všetky stretnutia však mali niečo do seba. Každý duel je iný a ja som ho zakaždým prežíval inak. Zo začiatku to nebolo jednoduché. Musíte ukázať kvalitu a tvrdo makať. Začínal som síce ako náhradník, ale postupne som sa prebojoval do základnej zostavy. V Banskej Bystrici ma motivovali hráči ako Libič, Jakubko, Zajac, Semenik a Bažík.
Málo ľudí vie, že som s Banskou Bystricou získal Slovenský pohár, som za to strašne rád. Znamenalo to pre mňa veľmi veľa, pretože len málo hráčov si môže povedať, že vyhrali Slovenský pohár. Vážim si to a ďakujem zato celej Banskej Bystrici vrátane hráčov a členov realizačného tímu. Ak chcete v živote niečo dosiahnuť, musíte v prvom rade veriť tomu, že sa to podarí. Samozrejme, bez tvrdej driny to nejde. Bol som bojovník – pre futbal by som aj umrel. Keď sme v prvom semifinálovom zápase remizovali v Žiline, vtedy som už veril, že to doma nepustíme a vyhráme to. Fanúšikovia Dukly boli vždy skvelí. Najsilnejší moment som s nimi zažil po víťazstve v Slovenskom pohári. Boli v eufórii ako my všetci. Sú to nádherné spomienky.
ŠESŤ ROKOV KLOKANOM
Po tri a pol roku mi Dukla nepredĺžila zmluvu. Rozmýšľal som teda, kam pôjdem. Polsezóny som hral za Lučenec. Potom prišli nejaké ponuky, pričom najviac ma lákala Praha. Bohemians mi odporučil vtedajší manažér a dodnes mu ďakujem za príležitosť, ktorú mi dal. Bolo to moje najlepšie angažmán a najlepšie rozhodnutie, ktoré som v živote urobil. Začiatok bol ťažký, ale vďaka spoluhráčom Mišovi Demeterovi a Jardovi Belaňovi som aklimatizáciu zvládol. Išlo o Slovákov – Miša Demetera, vynikajúceho hráča, a Jardu Belaňa, skvelého brankára.
Keď som do Bohemky dorazil, akurát postupovala do prvej ligy a robil sa areál. Všetko fungovalo na vynikajúcej úrovni. Boli tam skúsení hráči ako Mara Kincl (sparťanský bombardér), David Zoubek, Zdeněk Šenkeřík, Podaný… Z pohľadu legionára to bola úžasná atmosféra. Česká a slovenská liga sa veľmi nedajú porovnávať, či už kvalitou tímov, alebo ich zázemím. Pamätám si, keď sme porazili Spartu 3:2 – bol to skvelý zážitok. Ešte väčší moment však prišiel, keď sme hrali na Slavii. Síce sme prehrali 3:1, ale pred 20 000 divákmi som strelil svoj prvý ligový gól. Nezabudnuteľný okamih, keď som dal gól Slavii pred 20 000 ľuďmi.
O českej lige som si vytvoril najlepší obraz, aký som mohol. Zamiloval som sa do pražského futbalu aj Prahy samotnej. Milujem Prahu. Návštevnosť na zápasoch bola vždy fantastická a kluby ako Sparta, Slavia či Plzeň mali vždy plné tribúny. Neskôr nás preradili až do III. ligy. Museli uhradiť pokutu tri milióny korún, čo v tej dobe bolo likvidačné. Klub sa nakoniec pozviechal. Už v ďalšej sezóne sme postúpili a skončili sme prví v III. lige, takže sme sa vrátili späť do II. ligy, kde sa nám celkom darilo. Potom prišiel nový tréner a postavil ma pred hotovú vec – moje finančné požiadavky klub nemohol akceptovať, a tak sa moje dlhoročné, šesťročné pôsobenie zmenilo a ja som musel odísť. Taký je život.
Bohemku milujem, rovnako ako všetkých ľudí, ktorí tam pôsobili – či už vo vedení, alebo v tíme. Bol to krásny rodinný klub so skvelými ľuďmi. Bohemians vždy rád navštívim, keď idem do Prahy. Zamiloval som sa do Prahy a je dosť možné, že sa tam čoskoro vrátim. Potom som odišiel do Lokomotívy Vltavín, ktorá práve postúpila do II. ligy. Bol to pražský klub, čo mi vyhovovalo.
KRÁTKODOBÉ ZASTÁVKY V NEMECKU A RAKÚSKU
Po polroku som odišiel na skúšku do VFC Plauen, kde som zažil najlepšieho trénera, ktorý ma kedy trénoval. Pôsobil som tam len polroka, ale zažil som krásne časy. Hrali sme tam IV. ligu, kam chodilo veľa ľudí na zápasy. Na to nikdy nezabudnem. Potom sem odišiel do Unionu Gurten, ale stále som býval v Prahe. Bola to III. rakúska liga, ktorá mala svoju kvalitu. Bolo to krásne osemmesačné angažmán. Spoznal som a zažil veľa príjemných a prajných ľudí.
Po ukončení pôsobenia v Unione Gurten som išiel do Olympie Hradec Králové, kde som podpísal trojročnú zmluvu. Dochádzal som tam z Prahy spolu so spoluhráčmi. Angažmán bol skvelý — bolo tam niekoľko hráčov z Bohemky aj pár ľudí z vedenia, takže atmosféra bola výborná. Postupovali sme z najnižšej súťaže až do tretej ligy. Bola to výborná skúsenosť. Spoznal som tam hráčov ako Karel Piták, výborný futbalista Slavie, a tiež Michala Demetera, Slováka, ktorého som poznal už z Bohemky. Najväčší borec, akého som zažil.
Potom som sa znovu vrátil do Prahy, kde som začal hrávať za Libiš. Po polroku som zase išiel do Rakúska – tentokrát do Bad Ischlu, peknej malebnej dedinky v salzburských Alpách. Vyzeralo to na krásne a vydarené pôsobenie, no potom som si zranil koleno. Samozrejme, po tomto angažmáne som sa musel vrátiť domov do Prahy a začať riešiť, čo ďalej. Z Bad Ischlu som sa vrátil ešte do Prahy, kde som potom hral za Spoje Praha. Bolo to tiež skvelé – dobrý angažmán, fajn ľudia, výborný tréner a aj keď boli podmienky skromnejšie. Bolo to krásne obdobie.
NÁVRAT DO HRIŇOVEJ
Na Vianoce som prišiel pozrieť rodičov a išiel som si zacvičiť do fitka vo Zvolene, kde som stretol moju manželku. Bol to zlomový moment, kvôli ktorému som sa vrátil do Hriňovej a k hriňovskému futbalu. Pocit z toho bol dobrý – mal som na mysli aj to, že tu som začínal a tu aj skončím, ale vedenie hriňovského klubu sa rozhodlo inak. Fanúšikovia boli výborní, hoci som bol zvyknutý na väčšie návštevy, ale to je život.
Fanúšikom môžem odkázať len to, že som chcel ukončiť kariéru v Hriňovej, ale niektorí ľudia boli očividne proti a vzali to inam, ako mali. Ale nevadí, život ide ďalej. Paradoxne som najväčšie sklamanie zažil práve v Hriňovej. Partia bola dobrá. Škoda, že vydržala len na začiatku. Najväčším zabávačom bol jednoznačne Deco. Mám ho veľmi rád, je to veľký srandista. Aj s legendou Jožkom Vreštiakom bola vždy zábava.
Keď som prišiel, vnímali ma asi tak, ako mali. Teraz to už tak nie je, a práve to je aj dôvod, prečo už takmer končím s futbalom. Dnešní mladí hráči si vôbec neuvedomujú, čo znamená úcta, pokora a rešpekt. Pre nich tieto hodnoty nič neznamenajú, a práve preto som teraz začal hrať menej. Za najväčší úspech považujem, keď sme sa dvakrát po sebe zachránili v súťaži.
ANABÁZA NA DETVIANSKEJ HUTE
Za Hutu som odohral tri zápasy. Do poslednej chvíle som čakal, že mi Hriňová zavolá. Nikto sa mi neozval. Nemali odvahu pozrieť sa mi do očí. Najviac ma očarila tá dedinská atmosféra. Fanúšikov síce veľa nechodí, ale tí, ktorí prídu, vytvoria atmosféru, ako sa patrí.
O PLÁNOCH DO BUDÚCNOSTI
Keď som bol zranený, pol roka som trénoval v Libiši. Hriňovú som viedol jednu sezónu. Táto nová skúsenosť ma veľmi obohatila, lebo predtým som nikdy netrénoval. Trénerská dráha nie je úplne pre mňa, skôr by som chcel byť skautom alebo manažérom. Momentálne sa snažím skontaktovať známych a spoluhráčov a rád by som dostal príležitosť.
TITULNÁ FOTO: Peter Očovan (archív)
