Martin Hanes je aktívny futbalový rozhodca z ObFZ Zvolen, ktorý začal svoju kariéru už ako pätnásťročný. Rozhodovanie ho baví, pretože mu umožňuje byť priamo v centre diania a udržiavať poriadok na ihrisku. Má za sebou množstvo zápasov od mládežníckych až po seniorské súťaže, vrátane náročných duelov plných emócií. Svoju prácu berie ako koníček, ktorý neustále zdokonaľuje a posúva ďalej. Jeho cieľom je zvládnuť každý zápas na najvyššej možnej úrovni.
Kedy prišiel ten prvotný impulz, ktorý vás nasmeroval na dráhu futbalového rozhodcu? Čím vás rozhodovanie baví a napĺňa? Neľutujete občas, že si neužijete futbalový zápas ako divák?
„Nepovedal by som, že rozhodnutie stať sa rozhodcom malo nejaký impulz alebo zlom, skôr to bol akýsi proces. Samozrejme, videl som, že ako hráč nemám nejakú veľkú perspektívu, a preto som viac-menej hľadal spôsob, ako by som mohol aktívne ostať pri futbale. Podkriváň už v tom čase nemal seniorské družstvo a na trénera som bol vo veku 15 rokov objektívne primladý, a tak som to skúsil ako rozhodca – a hneď ma to chytilo.“
„Mal som pocit, že toto ma mimoriadne baví. Je to taký ten iracionálny pocit, ktorý neviete opísať. Zápas si viete užiť ako divák aj ako rozhodca, neraz si sám pre seba poviem: „Wau, to bol gól“ a podobne. Horšie je to už so zápasmi, ktoré sledujem v televízii, kde sa už prejavuje tzv. deformácia z povolania, a tak si viac všímam, kde daný rozhodca behá alebo ako komunikuje s hráčmi.“
Aké boli vaše začiatky? Spomeniete si na váš prvý zápas v pozícii hlavného rozhodcu? Aké ste mali pocity?
„Môj vôbec prvý zápas ako rozhodca bol niekedy v júni alebo júli 2017 a bol to prípravný zápas starších žiakov Detvy, ale súpera si nespomínam. Na ten zápas mám pár spomienok, skôr ide len také záblesky. Svoj prvý oficiálny zápas som zažil v II. triede v zápase Ostrá Lúka – Hontianske Tesáre ako AR2. Mám naň celkom vtipné spomienky, pretože otec vtedy na zápas zobral plné auto kamarátov, postavili sa za mňa a celý čas na mňa pokrikovali (samozrejme bez nadávok), čo ma v začiatkoch dosť zocelilo.“
Ako vyzerá váš typický zápasový deň – príprava, polčasová prestávka, úkony po konci zápasu?
„Ak som v danom stretnutí hlavným rozhodcom, predzápasová rutina začína už v deň, keď vychádza delegačný list (spravidla v pondelok večer). Pokiaľ nepoznám mužstvá, snažím sa o nich zistiť nejaké informácie, napríklad postavenie v tabuľke, predošlé vzájomné zápasy, kľúčových alebo skúsenejších hráčov a podobne. Deň pred zápasom zavolám ostatným kolegom a dohodneme sa na doprave. Na štadión prichádzame vždy najmenej hodinu pred výkopom. Zložíme si veci, pozdravíme sa s domácimi a ak sú už na štadióne aj hosťujúci funkcionári a hráči, pozdravíme aj ich.“
„Približne 45-50 minút pred zápasom chodíme na kontrolu ihriska, aby bol v prípade nejakých nedostatkov dostatok času na ich nápravu. Porada, ktorú vedie delegát, sa koná približne 30 až 45 minút pred stretnutím. Po nej uzatvoríme nominácie oboch družstiev a ideme na rozcvičku, ktorú končíme približne 10 minút pred výkopom. Dohodneme sa na spolupráci a ideme na ihrisko. Cez polčasovú prestávku si spolu s kolegami vymieňame informácie, ktoré sme postrehli cez prvý polčas a považujeme ich za užitočné napríklad ktoré družstvo hrá ofsajdovú pascu, či ten-ktorý hráč hrá na línii, dohráva súboje a podobne. Po zápase si spoločne s delegátom zosúladíme informácie o góloch, striedaniach, kartách a podobne. Vypíšem zápis o stretnutí, osprchujem sa, spolu s delegátom vyhodnotíme zápas a ideme domov.“
Ak by ste mali vybrať najlepší zápas, ktorý ste rozhodovali, ktorý by to bol? Prečo? V ktorom zápase ste podali z vášho pohľadu najlepší výkon?
„Najlepší zápas, ktorý si pamätám, bol charitatívny zápas medzi Gymnáziom Jozefa Gregora Tajovského a Gymnáziom Andreja Sládkoviča. Duel sa vtedy hral v Banskej Bystrici na Štiavničkách, kde sa podarilo vypredať hlavnú tribúnu, a za obe družstvá odohral po dvadsať minút Marek Hamšík. Väčšina hráčov v tom čase pôsobila v prvoligových dorastoch Dukly a RSC. Na moje pomery to bol veľmi behavý futbal a ku koncu zápasu som aj ja začínal dostávať kŕče do nôh.“
V pozíciách rozhodcu a asistenta sa striedate, čo vás viac baví a prečo? Ktoré situácie sú z vášho pohľadu najťažšie na posúdenie v oboch prípadoch? Dávate niekedy pri nejasných situáciách “na svoj vnútorný pocit”?
„Osobne sa cítim lepšie ako hlavný rozhodca. Baví ma mať zápas pod kontrolou, pracovať s jeho tempom a dynamikou. Pre asistentov sú logicky najťažšie rozhodnutia o postavení hráča mimo hry, najmä v situáciách, keď sa v rovnakom momente vysúvajú obrancovia a nabiehajú útočníci. My to nazývame „strihačky“.“
„Pre rozhodcu sú náročné najmä situácie, keď má hráč zlý dotyk a snaží sa loptu nejakým spôsobom dostihnúť. Vtedy je potrebné byť mimoriadne obozretný, pretože takéto zákroky neraz končia červenou kartou. Rovnako sú náročné aj „nepopulárne“ rozhodnutia – tie sa často týkajú skorých červených kariet alebo naopak pokutových kopov ku koncu zápasu. Mnohé rozhodnutia robím na základe intuície. Z vlastnej skúsenosti si myslím, že ak rozhodca nejako rozhodne a potom priveľmi uvažuje, je väčšia pravdepodobnosť, že sa opraví zle a v konečnom dôsledku rozhodne nesprávne.“
Ako sa vyrovnávate s kritikou od hráčov, trénerov či fanúšikov? Ako si budujete rešpekt u hráčov a trénerov počas zápasu? Ste známy častým udeľovaním červených kariet, myslíte, že si túto skutočnosť uvedomujú hráči a správajú sa pri vás inak?
„ Byť rozhodcom je veľmi nevďačné povolanie, pretože častokrát sú kritizované aj rozhodnutia, ktoré sú správne. S tým sa musí vyrovnať každý, kto má záujem o takúto kariéru. V takom prípade je potrebné rozlíšiť, akú má taká kritika formu. Pokiaľ je to tiché „šomranie si popod nos“, väčšinou to neriešim alebo hráčovi odvrknem niečo v tom zmysle. Iné je to v prípade rôznej gestikulácie, odkopávania alebo odhadzovania lopty, prípadne kriku tak intenzívneho, že ho počuje celý štadión. V takom prípade je nutné, aby rozhodca rýchlo zasiahol – buď silou osobnosti, alebo ak to nejde, pomocou osobných trestov.“
Zažili ste niekedy situáciu, kedy ste museli riešiť extrémne emócie na ihrisku? Ak áno, ako ste to zvládli?
„Samozrejme, extrémne emócie som zažil na ihrisku neraz. Predpokladám, že v tomto prípade máme na mysli skôr tie negatívne, ktoré na štadióny nepatria. Na ihrisku som už zažil bitku hráčov, inzultáciu kolegu, zásah sanitky alebo neprístojnosti divákov. Rozhodca však v prípade takejto vypätej situácie sa musí podľa možností snažiť zachovať nadhľad a chladnú hlavu.“
Ako často sa vzdelávate v oblasti pravidiel a fyzickej prípravy? V čom sa podľa vás zmenilo rozhodovanie za posledných päť rokov?
„Pokiaľ chce niekto brať rozhodcovstvo vážne, nikdy sa nemôže prestať vzdelávať. Sám mám napríklad stiahnutý takmer každý zápas, ktorý som rozhodoval a ktorý sa nahrával. Každý z tých zápasov som si rozanalyzoval a z chýb som si zobral ponaučenie. Skôr by som sa chcel povenovať oblasti fyzickej prípravy. Keď som postúpil do krajských súťaží, môj prístup k tejto oblasti bol na katastrofálnej úrovni a zaslúžil by som si pár po papuli. V tomto by som sa chcel poďakovať Zuzke Pavlendovej, ktorá mi pomohla v čase, keď som sa to rozhodol zmeniť – radami, ale najmä motiváciou.“
„Rozhodcovstvo sa stále vyvíja a asi nemá význam rozoberať, ktoré pravidlo sa zmenilo za posledných päť rokov. Skôr by som pomenoval trendy smerujúce k väčšej ochrane hráčov a prenikaniu rôznych technológií (signalizačné zástavky, komunikačné systémy) aj do nižších súťaží z dôvodu lepšej dostupnosti a nižšej ceny.“
Máte nejaký rozhodcovský vzor – doma alebo v zahraničí?
„Ako každý rozhodca na Slovensku, veľmi fandím Ivanovi Kružliakovi a ostatným slovenským rozhodcom na listine FIFA. Čo sa týka vzorov, spomenul by som bývalého českého rozhodcu FIFA a donedávna aj predsedu komisie rozhodcov FAČR Radka Příhodu. “
Ako vnímate nový prvok výbavu začínajúceho rozhodcu v Česku – pásky na označenie začínajúceho rozhodcu? Nemali by uvažovať jednotlivé ObFZ o zavedení takejto novinky?
„Je nutné povedať, že v Česku nevynašli teplú vodu – podobný projekt už niekoľko rokov funguje v Anglicku, kde majú dokonca dve farby: červenú pre rozhodcov do 18 rokov a žltú pre nováčikov. Detailne ale neviem, či napríklad disciplinárne komisie v Českej republike postupujú dôraznejšie voči hráčom, ktorí útočia na takýchto rozhodcov. Len nedávno sa stala situácia, keď tréner na stretnutí dorastu takéhoto rozhodcu napadol. Naopak, premýšľam nad tým, či by to hráči alebo diváci nechceli zneužiť vyvíjaním väčšieho tlaku na takýchto rozhodcov, pretože si povedia, že budú ľahšie ovplyvniteľní. Preto je podľa mňa potrebné dôsledne analyzovať, aké klady a zápory to prinesie v Česku. “
Aké boli najťažšie zápasy, ktoré ste kedy rozhodovali? Boli aj okamihy, keď ste sa báli o vašu bezpečnosť?
„Je nutné to rozdeliť. Zápasy môžu byť náročné po fyzickej stránke, po stránke viacerých kritických situácií alebo celkovou atmosférou. Zápasy, kde by boli viac než 3–4 kritické situácie, som zatiaľ nemal. Stretnutia s náročnou alebo nervóznou atmosférou som mal viacero. V pamäti mi utkveli najmä dva.“
„Posledné kolo. Hral sa zápas medzi nemenovanými klubmi o 4. miesto, ktoré mohlo za istých okolností zaručovať postup. Prvý problém nastal v deň zápasu, keď museli zmeniť hlavného rozhodcu – pôvodne delegovaný bol totiž náhle zdravotne indisponovaný. Problémom bolo, že rozhodca pochádzal z mesta susediaceho s obcou hosťujúceho klubu. Zápas bol vyrovnaný. Hosťom sa v druhom polčase podarilo streliť gól na 0:1. Domáci boli aktívnejší, ale nedarilo sa im streliť vyrovnávajúci gól.“
„Po 80. minúte rozhodca nariadil priamy kop v prospech domácich, hráč nacentroval do pokutového územia. Útočník zahlavičkoval loptu do brány a dal by gól, ale asi 20 centimetrov pred bránkovou čiarou jeho spoluhráč dokopol loptu do brány. Problém bol, že útočník spoluhráča vystavil do postavenia mimo hry, ktoré som signalizoval a gól preto nemohol byť uznaný. Takmer 10 minút sa nehralo a domáci vyrovnali gólom v 97, minúte na 1:1. “
„Druhý zápas, približne päť kôl do konca. Zápas prvého s tretím – ozdoba kola. Na danú súťaž išlo o veľmi kvalitné stretnutie. Približne v 30. minúte hráč hostí po rýchlom protiútoku preniká k bráne, kde je ešte mimo pokutového územia kopnutý domácim brankárom, lopta sa pomaly kotúľa do brány a asi 20 centimetrov pred bránkovou čiarou sa ju stopérovi podarí odohrať na roh. Nedá sa nič robiť, musím sa vrátiť k priestupku a brankára za zmarenie jasnej gólovej príležitosti vylúčiť.“
„Už to samozrejme vyvolalo značné vášne. Čo čert nechcel, hneď z priameho kopu domáci hráč zahral v pokutovom území rukou, takže pokutový kop. Medzitým ešte začal na lavičke vystrájať tréner, ktorý musel byť ešte v prvom polčase vylúčený. V zápase viac ako 10 kariet, z toho 3 červené. Samozrejme, na FB stránke domácich to neostalo nepovšimnuté.“
Pomerne prednedávnom ste v rámci ObFZ Zvolen rozhodovali zápas Očová – Pliešovce, ktorý bol bohatý na kartové tresty. Musel to byť náročný duel. Myslíte, že by rovnaký počet osobných trestov udelil aj iný rozhodca? Predsalen sa tento duel od priemeru kariet v ObFZ výrazne líšil.
„Je pravda, že to bol náročný zápas. Nepomohlo tomu ani to, že doobeda som ešte absolvoval dvojzápas U19/U17. Ten zápas by som charakterizoval ako zápas dvoch úplne rozdielnych polčasov. Prvý polčas bol tvrdý, ale férový. V druhom polčase bol takmer každý zákrok na hrane. Hosťom sa podarilo vyprovokovať jedného z kľúčových hráčov domácich a následne po nešťastnej chybe prišli o ďalšieho hráča. Aj v oslabení o dvoch hráčov sa dokázali bojovnosťou vyrovnať, ak nie predčiť súpera. Z futbalového hľadiska si myslím, že tomu zápasu by skôr svedčala remíza. Vyššiemu počtu kariet sa možno dalo predísť, ale je to len špekulácia – možno by ich bolo o dve-až tri menej.“
V minulej sezóne ste spomedzi podpolianskych rozhodcov odrozhodovali najviac zápasov. Ako vy osobne vnímate túto skutočnosť? Ktoré momenty z minulej sezóny vám najviac utkveli v pamäti?
„Ten počet zápasov beriem ako fakt, je to síce veľké číslo, ale je zapríčinené najmä tým, že som bol ochotný vypomôcť aj v zápasoch cez týždeň. Nakoľko zápas Očová – Pliešovce sa odohral v tejto sezóne, myslím si, že máme víťaza (smiech).“
Spomedzi toho veľkého počtu odvedených zápasov bolo gro mládežníckych. Sú rozdiely pri rozhodovaní žiakov, dorastu a dospelých? Aké to má špecifiká bez ohľadu na úpravy pravidiel (hrací čas, počet striedaní, atď…)?
„Samozrejme, rozhodca musí svoj meter prispôsobiť súťaži. V kategórii dospelých môže pripustiť fyzickejšiu hru ako v prípravke alebo žiakoch. Rovnako v mládežníckych súťažiach by mal rozhodca pôsobiť viac výchovne než represívne. To znamená, že hráčovi utkvie viac v pamäti, ak na neho rozhodca „nakričí“, ako keď mu len ukáže žltú kartu.“
Kam by ste to chceli v rozhodcovskej kariére dotiahnuť?
„Pre mňa rozhodovanie bolo a verím, že aj naďalej bude koníčkom. Preto je mojím cieľom zvládnuť na požadovanej úrovni najbližší zápas.“
Je známe, že je čím ďalej, tým menej futbalových rozhodcov. Ako by sa táto situácia mala podľa vás riešiť? Má vôbec riešenie? Ako motivovať a neodradiť začínajúcich rozhodcov?
„Otázka za milión (smiech). Určite je potrebné mladých a začínajúcich rozhodcov podporovať, pracovať s nimi, vzbudiť u nich záujem a vybudovať partiu. Na tomto poli si myslím, že komisia rozhodcov ObFZ vo Zvolene robí vzhľadom na podmienky výbornú robotu. Rovnako by pomohlo aj skultúrnenie prostredia na dedinskom futbale, ale to už nie je v našich rukách.“
