Tomáš Čajkovský mal k hokeju blízko už od detstva, keďže jeho otec aj mladší brat Jaroslav hrávali za Detvu. „Starý otec bol významnou osobnosťou detvianskeho hokeja v jeho počiatkoch. Hokej je pre mňa životným štýlom, môj život obohatil v mnohých smeroch. To čo som mu obetoval sa mi vrátilo naspäť. Mladým začínajúcim hokejistom by som poradil, aby si užívali každú minútu, ako keby bola ich posledná.“
Pre bývalého obrancu je úspechom každý hráč, ktorému dal niečo do hokejového života. „Každý jeden tréner, ktorý ma trénoval ma naučil hrať do poslednej sekundy a nechať na ľade všetko. Za najväčšiu legendu detvianskeho hokeja považujem Dušana Pohorelca.“
Počas kariéry si Čajkovský obliekol dresy hneď troch detvianskych klubov, jeho prvou zastávkou bolo HKM Detva. „V HKM som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Keď sa klub presťahoval z Detvy do Lučenca, tak v tom čase som hral v doraste. Táto zmena nás ovplyvnila pozitívne, nakoľko si nás vzal pod seba Róbert Ľupták. Vždy, keď je čas, tak sa so všetkými spoluhráčmi z tej doby rád stretnem. V súčasnosti s odstupom času vnímam HKM Detva len ako biznis ľudí, ktorým nezáležalo na hokeji ani meste Detva.“
Po HKM Detva si podpoliansky rodák vyskúšal pôsobenie v HC 07 Detva. „Bral som to ako oslobodenie. Konečne prišli ľudia, ktorý ten hokej robili pre Detvu a záležalo im na mládeži aj seniorskom hokeji. Partia bola naozaj skvelá, nielen v juniorke, ale aj seniorskom tíme. V juniorke som ju ťahal ja, Erik Melich a Tomáš Zvara. V áčku to ťahali Kamil Mahdalík a Ladislav Paciga. Najväčším úspechom bol pre mňa prienik do mužského hokeja.“
Posledným detvianskym angažmánom bol pre staršieho z bratov Čajkovských klub MHK Blesky Detva. „V bleskoch sa stretli hráči, ktorí hrali vo svojom voľnom čase a pre radosť. Mal som dobré vzťahy s HC 07 aj bleskami. Nerobil som medzi nimi rozdiel ani keď som trénoval blesky.“
Odchovanec detvianskeho hokeja odohral posledný súťažný duel v sezóne 2014/2015 v zápase 2. hokejovej ligy proti HK Brezno. „Okrem mňa sa sa súťažným hokejom rozlúčili aj niektorí iní spoluhráči, takže sme si to patrične užili. Momentálne hrám v Bielorusku Prezidentskú ligu, ktorá je na výborne úrovni s hráčmi ako Kosticyn, Zadelenov, Grabovski.“
Po konci hráčskej kariéry sa dal Tomáš Čajkovský na trénerskú dráhu. Začínal v rodnej Detve, pričom následne sa presunul do bieloruského Soligorsku. „Trénerstvo máme v génoch, nakoľko starý otec aj otec boli trénermi, kráčam teda v ich šlapajach. Disciplína je podľa mňa v hokeji najdôležitejšia. Spolu s Jurajom Ostroluckým sme trénovali hráčov ako Adam Žlnka, Dalibor Dvorský, Lukáš Lalík a Jakub Matúch. Do Bieloruska som sa dostal cez Vladimíra Unterfranca a jeho známosti. On ma zoznámil s trénermi zo Soligorska. Potom to už nabralo rýchly spád. Zavolali mi, či by som to nechcel skúsiť a rozhodol som sa ich ponuku prijať. Toto svoje rozhodnutie ani na sekundu neľutujem. Bielorusku som vďačný za to, čo mi poskytlo.“
V Bielorusku je hokej športom číslo jedna. „Ľuďom v Európe sa môže len snívať o tom, aké je tu zázemie. Čo sa týka Soligorsku, mal som na starosti ročník 2006 od mala až do juniorky. Podmienky v detských kategóriách boli na vysokej úrovni. Deti mali všetko zadarmo, takže sme ich kompletne vystrojili. Za sezónu sme odohrali osem turnajov za hranicami (Rusko, Slovensko, Česko, Lotyšsko) a žiadne dieťa neplatilo ani cent. S dorastom sme boli dvakrát tretí v extralige a s ročníkom 2006 sme dvakrát vyhrali prvú ligu aj baráž o extraligu. Na prvom turnaji v Detve sme obsadili 5. miesto a o rok na to sme vo svojej kategórii už nedali šancu nikomu. Detva ostane navždy v mojom srdci, je to moje rodné mesto. Vždy, keď som sa z Bieloruska vracal pod Poľanu, privítanie bolo vynikajúce. Neskutočne som si to užíval.“
Zo Soligorska sa detviansky rodák presunul do Lokomotivu Orsha. „Po 10-tich rokoch som chcel skúsiť niečo nové. Moje 2006-tky prešli do seniorského hokeja a hokejový zväz mi dal ponuku ísť robiť riaditeľa detského hokeja do Lokomotivu. Neostalo však len pri tom, dodnes trénujem ročník 2012. Všetko funguje rovnako ako v Soligorsku, taktiež samotné podmienky sú na výbornej úrovni.“
V každom bieloruskom hokejovom klube sú pre začínajúcich hokejistov vytvorené perfektné podmienky. „Deti chodia na hokej bezplatne, rovnako to platí aj pre ostatné športy v krajine. Stačí len dieťa priviesť na hokej a bude o neho patrične postarané. Veľkú zásluhu má na tom štát, hlavne prezident. Od samého začiatku bola naša taktika taká detvianska a na to sa súperovi ťažko zvykalo (úsmev). Keď máš na ľade 30 hráčov, tak môžeš sa púšťať aj do herného systému. Skôr sú teda tréningy zamerané na korčuľovanie, dribling a podobne.“
Bielorusko je nádherná krajina plná veľmi kamarátskych ľudí, ktorí vždy radi pomôžu. „Je tu nádherná príroda. Mestá sú veľmi vyspelé a hlavné mesto Minsk je nádherné, história preplnená novodobým štýlom. Čo sa týka zaujímavých miest nesmiem opomenúť ani Brest- Memoriál Belovezhska Pushcha, Grodno a Gomel. Z miestnych špecialít som si obľúbil haruľku (tá je aj u nás) a polievku solianku. Sledujem aj dianie v slovenskom mládežníckom aj seniorskom hokeji. Ak štát investuje do mládeže aspoň polovicu toho čo Bielorusko, určite nastane posun k lepšiemu.“
