Prinášame vám rozhovor s kapitánom očovského dorastu Petrom Lalíkom.
Ako si sa dostal k futbalu ?
K futbalu som sa dostal asi keď som mal 6- 7 rokov cez môjho spolužiaka, ktorý ma zavolal si zahrať s nimi futbal. Futbal som hrával rekreačne po dobu asi 6 rokov. Následne som skúsil futbal v Lieskovci a vo Zvolene. Ani v jednom z klubov som nevydržal dlho.
Od koho si dostal prvé kopačky a brankárske rukavice ?
Moje prvé kopačky a rukavice som pravdepodobne dostal od môjho otca, ktorý videl môj záujem o futbal.
Aký je tvoj športový vzor, ktorý ťa inšpiruje ?
O nejakom konkrétnom vzore by som asi hovoriť nevedel, no v našom tíme a celkovo v súťaži je množstvo šikovných chlapcov, od ktorých sa dá množstvo vecí naučiť. Samozrejme aj ja sa učím každým zápasom.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase ?
Samozrejme v prvom rade sa snažím venovať futbalu. No sú tu aj iné činnosti ako volejbal. V neposlednom rade sa venujem aj priateľke či dokonca počítačovým hrám. Taktiež sa rád sa vzdelávam v oblasti financií a manažmentu.
Ako si krátiš cestu na vonkajšie zápasy ?
Keďže niektoré zápasy sú vzdialené aj cez 50 kilometrov, tak v mojom vrecku nikdy nechýbajú slúchadlá. Väčšinou si pustím hudbu, ale niekedy ten čas dokáže uplynúť aj pri konverzácii s chalanmi či dokonca s trénerom.
Aký najkurióznejší gól sa ti podarilo streliť ?
Keďže som väčšinu “kariéry” pôsobil ako brankár, tak tých gólov tam nie je veľa. No spomínam si na jeden gól, možno nie až tak kuriózny. Bol to konkrétne môj prvý gól. Hrali sme zápas v Žarnovici. Bol to veľmi napínavý zápas, lebo skóre bolo veľmi dlhú dobu 0:0. Získali sme možnosť rohového kopu. Spoluhráč sa postavil na roh a nakopol loptu do šestnástky. Táto lopta dopadla na moju hlavu, následne potom som preskočil o dve hlavy vyššieho chlapca a umiestnil som loptu do siete. Síce sme zápas remizovali, no bol to skvelý pocit vedieť, že aj na základe tohto gólu sme získali aspoň bod.
Ako sa zrodil tvoj príchod do Očovej ?
Môj príchod do Očovej nastal, keď ma oslovil môj už terajší tréner Patrik Ľupták, ktorý bol v minulosti mojim spoluhráčom. Jedného dňa ma na hodine telesnej výchovy v škole oslovil, či si nemám záujem ísť zahrať za Očovú. Keďže som nikde nehrával, skúsil som prísť na tréning. V klube panovala vždy celkom dobrá atmosféra. Starší chalani boli milí a nerobili si žiadne posmešky. Tak som sa rozhodol hrávať.
Aká hudba znie v kabíne očovských dorastencov ?
V našej šatni hrajú rôzne žánre hudby. Väčšinou po víťaznom zápase hrá Gala. No je to väčšinou rôzny mix pesničiek.
Za kapitána dorastu ťa zvolil tréner alebo hráči ?
Pred začiatkom sezóny sme si spravili hlasovanie o kapitána, na ktorom som skončil ako druhý. Bolo to konkrétne o jeden bod po víťazovi hlasovania. No po našom prvom zápase sa tréner rozhodol dať za kapitána mňa. V mojej funkcii kapitána sa snažím chlapcov motivovať, no nemám problém im povedať kritiku. Snažím sa byť objektívny a taktiež dokážem kritizovať aj svoje chyby. Niekedy si dávam za vinu, že sme nevyhrali, lebo som nemotivoval svoj tím k lepšiemu výsledku.
Aké sú tvoje športové ciele do budúcnosti ?
Ciele mám predovšetkým v iných oblastiach, no o športe je to ťažko povedať. Pravdepodobne ak bude možnosť, čas a fyzická kondícia tak by som chcel hrávať medzi seniormi. Pravdepodobne by to bolo viac rekreačné ako s dosiahnutím nejakého konkrétneho cieľa. No tieto veci sú aj tak len otázkou, čo ukáže budúcnosť. Vždy môže prísť aj nejaké zranenie
